Oct. 19, 2017

Úvaha o kontrarevolúcii na Slovensku

(v liste, ktorý mohol byť zaslaný jednému gentlemanovi v Bratislave)

 

 

Podľa väčšiny posledných prieskumov voličských preferencií sa podpora Kotlebových nacistov pohybuje v priemere nejaké tie desatinky nad 10 percent. To znamená, že ak by dnes boli parlamentné voľby, zodpovedné politické subjekty budú môcť uzatvárať koalíciu tak, že z nej musia vylúčiť počet kresiel zodpovedajúcu prepočtu z onej „desiatky plus percent“. Pravda, pokiaľ sa niektoré z nich nerozhodnú prijať nacistov medzi seba. A môže dôjsť aj k odštiepeniu niektorých nadmieru nezávislých osôb, ktorým nadmieru zachutí kávička v zákulisí. Aj po posledných voľbách v marci 2016 sa viaceré mienkotvorné hlasy nechali počuť, že Fico je väčšou hrozbou než Kotleba. To je síce kolosálna sprostosť, ak ju však chceme obhájiť, musíme neustále dokazovať, že Fico je horší než nacista, a každý, kto sa to pokúsi čo i len nesmelo spochyniť, je zradca a kolaborant. Skutočnosť, že Fico je nesympatický, jeho profil kariéristu, ktorý štartoval na konci normalizačného režimu je príliš viditeľný, jeho aroganciu a mocichtivosť celkom nezakryl ani školenejší imidž, a je zamočený so svojou vládou v nedoriešených škandáloch, do istej miery uľahčuje tvorbu a udržiavanie tejto ilúzie. Fico sa dostal svojho času k moci s použitím tých istých zbraní, ktorým musí teraz čeliť. Sám bol populistom a teraz musí odrážať populistické útoky. Ale keďže rozsiahle zložky dnešnej protificovskej opozície (česť výnimkám nech sú ktokoľvek) dlhodobo dokazujú, že iné nástroje politického zápasu zväčša príliš neovládajú (a niektoré nimi pohŕdajú), nezostáva im nič iné než predháňať v tom, kto sa vytasí s divokejším odhalením o tom, aký koreň všetkého zla od stvorenia vesmíru je Fico. ... Ale keď už dnes možno Merkelovú označovať za druhého Hitlera, a Európsku úniu prirovnávať k Sovietskemu zväzu, prečo by Fico nemohol byť jedného dňa označený za rituálneho kanibala? Lenže vášnivé výkriky, karikatúry a obvinenia nenahradia skutočný politický program. Ak existuje, potom sa s nami asi hrá na skrývačku.

Hovorím tu o tej „opozícii“, ktorá sa presadila v darwinistickom zápase o prežitie a rozmnožovanie k dnešnému dňu s jasnými výsledkami  - v podobe dnešných voličských preferencií aj s oveľa tvrdšie platným výsledkom minuloročných volieb. Pretože, bez ohľadu na to, kto je alebo nie je Fico a či už sa zmenil alebo nezmenil, jedno je až príliš jasné: Zmenila sa jeho opozícia. A jej dnešná podoba sa presadila nie v boji proti nemu, ale v zápase proti sebe navzájom.

... zmenila na nepoznanie? Nie celkom. Ak niekto nerozpoznal v roku 2006, že „reformná pravica“, pozostatok niekdajšieho protimečiarovského frontu, po odchode svojho kardinálneho Nepriateľa-Zjednotiteľa trpí zmätenosťou a samovražednými nutkaniami, muselo to byť každému zrejmé v rokoch 2011-2012. A ak by napriek tomu niekto naďalej zatĺkal túto skutočnosť aj pred sebou samým, Ficovi to jasné bolo – aj vtedy, keď už po voľbách 2010 famózne označil novú vládnu koalíciu za „zlepenec“.

„Reformná“, pôvodom protimečiarovská „pravica“ dosiahla väčšinu svojich strategických cieľov a tie zvyšné drobnosti potichu opustila. (Napr. také školstvo predsa nie je ekonomický ani silový rezort. Nedrží v ruke skalpel ako zdravotníctvo. Jeho problémy sú ako cholesterol. Necítime ho, kým jedného dňa neudrú následky jeho dlhodobého ukladania. Dovtedy sa nimi nevzrušujeme. No, a pokiaľ ide o tú korupciu, „vieme predsa, chlapi, o čom je život“! Tak riekne nejeden kravatový pragmatik. Je to ten typ, ktorý toho v politike málokedy veľa dokáže, okrem občasných škandálov; vysoko nadpriemerne však ovláda umenie postarať sa sám o seba.) Keďže nové výzvy sa nepodobali tým starým, na ktoré sa v predchádzajúcich dobách pravicová koalícia fixovala natoľko, že sa z nich stali jej vlastné dôvody na existenciu, zaskočili ju bezradnú a nemohúcu. A bola aj čoraz cynickejšou.

Ľutujem, ale Fico je viac symptóm našej meniacej sa politickej klímy, než "koreň všetkého zla".

Do hry navyše vstúpila ako katalyzátor globálna finančná kríza. Zdá sa mi, že o nej pravicoví politici dodnes neradi hovoria ako o príčine radikalizácie politického správania – akoby sa báli, že by to podkopávalo vieru v cnosti nového „kapitalizmu“. Kríza však nepodkopala základné tézy klasickej trhovej ekonómie, iba ak vieru v jej „turbo-kapitalistickú“ deformáciu, aj to nie u všetkých. A táto svetová kríza bude pokračovať vo svojich následkoch. Aj po tom, čo ekonometrické „stĺpce“ budú ako-tak vybalancované (ak to nie je nemiestny optimizmus), potrvajú následky politické a morálne. Už dávajú poriadne o sebe vedieť.

Kríza „reformnej pravice“ zjavne neprospievala umierneným a kultivovaným elementom. Zato pre typy Sulíka a Matoviča bola životodarná ako jarný dážď. A spolu s nimi sa vynorilo viacero ďalších osôbok, ktoré zavetrili príležitosť povyraziť si vstupom do politiky. Niektoré z „nových tvárí“, mali hlavy plné dosť divokých predstáv o človeku a o svete, o vycúvaní z eurozóny aj z euro-atlantických záväzkov, o legalizovaní potratov do 8. mesiaca, o redukovaní parlamentu o tretinu atď. To, čo by na ich prejavoch mohlo budiť rozpaky, bolo prekryté skutočnosťou, že zrazu tvorili tak silnú zložku potenciálnej protificovskej koalície: muselo sa s nimi počítať, ak ste nechceli ďalšiu vládu zostavenú Ficom.

13 rokov predtým stačilo byť proti Mečiarovi a na nič iné ste sa už radšej nepýtali, aby ste nenahrávali nepriateľovi. Teraz – pre zmenu – stačilo byť proti Ficovi.

Mečiarova bezohľadná a kriminálna politika si vynútila vznik SDK. Tým zjednotil svojich protivníkov v momente krajnej núdze. Cenou, ktorú za to „reformná pravica“ (v spojenectve s umiernenou ľavicou) zaplatila, bolo však potlačenie riešenia iných problémov na neskôr, rozumej: na neurčito. Všetci sme začali žiť v mimoriadne zjednodušenom súradnicovom systéme: za Mečiara alebo proti Mečiarovi. Okolo Mečiara sa začal otáčať celý náš svet. Obmedzený bol aj náš časový horizont: voľby v 1998om. To, čo nás ešte vtedy predsa len nútilo pozerať aj za tento časový horizont, bola úloha dobehnúť Mečiarom fakticky zastavenú realizáciu dvoch strategických cieľov zahraničnej politiky – vstupu do NATO a do EÚ. Aj tie však, ako je zrejmé, s riešením „problému Mečiar“ úzko súviseli. Porážka Mečiara sa stala conditio sine qua non všetkého ďalšieho, takpovediac: „rozmrazenia“ a pokračovania dejín ponovembrového Slovenska. Aj obnovenia starých, zabudnutých či potlačených vzájomných sporov, aj možnosti vzniku nových sporov v dôsledkoch nových situácií. Mečiar si síce vytvoril opozíciu, ktorá ho porazila, avšak jej podoba, aj jej charakteristické slabosti, niesli odvtedy nevyhnutne jeho pečať. A po jeho porážke, keď už bola jeho mátožná prítomnosť na scéne len mŕtvym odleskom zašlej slávy, bol len otázkou času aj rozpad štruktúr „protimečiarovského kompromisu“. Bez SDK by nebola vznikla ani strana SDKÚ, z ktorej dnes zostávajú len plávajúce trosky. S trochou básnickej licencie v marxistickom štýle: Mečiar si stvoril svojho hrobára a dával mu život. ... Pravda, len dovtedy, kým on sám bol viditeľne prítomný a relevantný ako hrozba, ako protivník.

S Ficom táto schéma fungovala inak, a veľmi rýchlo sa úlohy obrátili. Aj Fico na krátko vyvolal k životu svoju protikoalíciu. Ale nebola to ona, kto zlikvidoval Fica. Ba ani Fico nezlikvidoval „zlepenec“. Ficovi totiž stačilo pozerať sa na to neuveriteľné divadlo, ako sa koalícia likviduje sama. Musel sa cítiť ako cisár nad arénou. Nielen, že Fico bol protivník iného druhu. Aj jeho opozícia mala už „posunuté“ zloženie, svoje videnie sveta aj strategické ciele. Skrátka na dnešný stav vzťahu „Fico – opozícia“ nie je aplikovateľný model niekdajšieho vzťahu „Mečiar – SDK“. Napriek všetkým povrchným podobnostiam, Fico nie je Mečiar. A dnešná opozícia už nemá nič spoločné s SDK.

Nebol to Fico, kto nakoniec vykonal prvý zásadný krok na ceste k možnej likvidácii nášho demokratického ústavného poriadku po Mečiarovi.

Hlasovanie 10. októbra predstavovalo kulmináciu vyššie spomenutých samovražedných sklonov. Na tomto mieste chcem zdôrazniť, že ma nezaujímajú špekulácie o zámeroch premiérky Radičovej pri spojenie hlasovania o „Eurovale“ s hlasovaním o dôvere vláde. Je to zástupný problém a je to nepodstatné. Jej krok môžeme hodnotiť akokoľvek – dobrý či zlý, múdry či hlúpy, prezieravý či neprezieravý – to všetko môžeme robiť z dobrých či zlých, principiálnych či sebeckých dôvodov. Ale všetci poslanci NR SR vo chvíli hlasovania vedeli a museli vedieť, že ak hlasujú proti Eurovalu, hlasujú za pád vlády, a museli vedieť aj o ďalších, ľahko predvídateľných následkoch, vrátane nasledujúceho valcujúceho víťazstva Smeru. Možno si niektorí mysleli, že všetko sa tak ako vždy doteraz voľajako „utrasie“, že žiadna kaša sa neje tak horúca ako sa navarí; ak áno, bol to trestuhodne hlúpy predpoklad. Posilnenie „dočasného Eurovalu“ so zmenami prešlo na druhýkrát – výmenou za predčasné voľby. Aj to mohli predvídať. ... Že tým vyjadrili zásadový postoj? Dajte sa vypchať! Bez ohľadu na kvality či nekvality Eurovalu, politika bez kompromisov nie je možná. Politika je kompromis. Nekompromisná môže byť len vojna – a aj to len do určitej chvíle. Bohužiaľ, existujú vojny, v ktorých si výsledné mierové rokovania vynúti až totálna devastácia všetkých zúčastnených strán. Naša sloboda rozhodovania sa pohybuje v mantineloch nevyhnutností, ktoré musíme poznať. Preto ešte neprestáva byť skutočnou, naopak, týmto sa stáva skutočnou. A čím viac tieto mantinely ignorujeme, tým väčšiemu riziku túto slobodu vystavujeme, aj s inštitúciami, ktoré ju podopierajú. Aj slobodné politické rozhodovanie musí vychádzať z danej sféry možného; nie z toho, čo si Ja, Ty, alebo Jožko z vedľajšieho vchodu vysnívame. (Napr. o zázračných liečiteľských schopnostiach predčasných volieb.)

Rozbuškou vzniku dnešného krízového stavu slovenskej politiky bola sebalikvidácia pravicovej koalície v rokoch vlády 2010 – 2012.  Rozhodnutia, ktoré ju privodili, spôsobili o. i.  aj dve ďalšie veci: 1. Prestreli červený koberec pre návrat Fica s nadpolovičnou väčšinou po predčasných voľbách, bez toho, že by čokoľvek zmysluplné získali, a 2. otvorili cestu Kotlebovi, ktorý využíva vzniknutú spoločenskú atmosféru odcudzenia a nenávisti voči politickému „mainstreamu“ aj – čo je horšie – voči inštitúciam zastupiteľskej demokracie, ktoré už boli predtým podkopané a spochybnené. Hanebný výsledok hanebne zbabraného druhého kola volieb do VÚC Banská Bystrica roku 2013 iba potvrdil, že myslenie značnej časti „reformnej pravice“ padá za obeť komplexnej poruche vnímania reality, ktorej súčasťou je aj chorobné sebapreceňovanie. A to sa iba blýskalo na ďalšie, väčšie pohromy. Dovolím si predpovedať, že ich reťaz ani dnes nie je pri konci. (Nie, na to nepotrebujete krištáľovú guľu ani tarokové karty.) Celý takýto vývoj samozrejme robí spoločnosť zraniteľnejšiu aj voči propagande jedného frustrovaného, polorozpadnutého impéria.

Bohužiaľ, typ vývoja, o ktorom je reč, nie je žiadne „slovenské špecifikum“. Slovenský príbeh je len jeden z jeho príkladov. Nemôžem zabudnúť na slová istého českého profesora v súkromnom rozhovore v 2009om na tému diania v ČR. Hovoril v tom zmysle, že ľudia síce vždy nadávali, svojim spôsobom to možno patrí k zdravému folklóru, ale „teď nadávají doopravdy“.

Nuž, a pridajte k tomu Poľsko, Maďarsko, západnú Európu, ... Radšej ani nepokračujem. Chce dnes niekto vážne tvrdiť, že ďalšie udalosti boli prekvapením?

Bolo by akiste chybou sentimentalizovať nástup Kotlebu u nás, a nástup podobných hnutí v krajinách V4 aj v celej Európe, ako kauzu nevinných, oklamaných, okradnutých, „rozčarovaných“ voličov – rozčarovaných vraj z ničoho iného než z údajného „zlyhania elít“, tobôž ako obetí nejakého elitárskeho sprisahania. (Najmä po 5. marci minulého roku nevychádzam z údivu nad tým, čo všetko sa dá ospravedlniť rozčarovanosťou a naštvanosťou; a to aj u osôb, ktorí si zjavne zakladajú na tom, že sa len tak nenechajú nakopnúť a že ich len tak niečo z miery nevyvedie!) To so zlyhávaním a korupciou elít síce môže byť „čiastočnou pravdou“, práve preto však zároveň nebezpečne zavádzajúcou polopravdou. Všetci máme dôvody na nespokojnosť, povedzme dokonca, že niekedy na radikálnu nespokojnosť. Mnohí máme dôvod pociťovať úzkosť, napr. aj z ekonomických perspektív. Ale nie všetci z toho vyvodíme ten dementný záver v podobe voľby grázlov, tobôž, že všetci kvôli tomu nezačneme hajlovať. Vysvetlenie konania nerovná sa ospravedlnenie, aspoň dovtedy, kým sa pokladáme za svojprávne osoby a nie nemý dobytok.

Avšak chybou je aj interpretovať nástup extrémistov ako nejaké mysteriózne zlo, ktoré sem prisvišťalo ako nejaký medzigalaktický votrelec – bez vysvetľujúceho kontextu. Pokiaľ ide o Kotlebu a niektoré ďalšie nechutné novotvary, je celkom zrejmé, že ich vzostup (opäť fakt, ktorí tak mnohí stále odmietajú brať na vedomie v celej jeho závažnosti) nie je výsledkom nejakej radikálne vylepšenej náborovej taktiky, ale dôsledkom štatisticky uchopiteľných zmien v náladách obyvateľstva. Nové hnutia nie sú až tak nové, ako by sa mohlo zdať, aj keď môžu meniť insignie, prevleky aj svojich vodcov, dokonca ich môžu generačne striedať. Jednoducho sa „trafili“ do zmenenej situácie a radikálne „blbej nálady“. A nezabúdajme, že metódy neonacistov, ukazujúcich potenciálnemu voličovi príťažlivú, rozžiarenú, ľudomilnú tvár sú nejakým vynálezom, ktorým svet obdarili akurát slovenské chotáre či krčmy premenované na puby. Zjavne tu ide o prepojenosť so spriaznenými hnutiami v zahraničí. Milý čitateľ: Videl si už smajlíka s podobou Hitlera? Nežartujem! Tipujem, že ho ešte uvidíš, a to častejšie. Možno aj po tom, čo Kotleba už nebude tým najčelnejším hýbateľom "podvedených a rozhnevaných".

... Ale čo to zase počujem? Že „čo teda s tým“?

Nuž, tu u nás, aj na úrovni širšieho sveta máme pred sebou dlhú cestu „containmentu“, rozumej: zadržiavania hrozby nástupu extrémizmu k moci. (Možno by Európa a USA potrebovali na formuláciu takéhoto programu nejakého nového Kennana alebo Churchilla. Doposiaľ nevedno, či nejaký bude k dispozícii – zdvorilo povedané.) Pokiaľ ide o nás, na Slovensku, vzhľadom na vývoj preferencií sa črtá ako čoraz nevyhnutnejšia možnosť, že budúca vládna koalícia, ak má by postavená ako front proti extrémistom (skutočným extrémistom, nie tým vyfantazírovaným!) nebude možná bez Smeru, a bez tých, ktorých dnešná opozícia a ich spriaznené mediálno-aktivistické duše označujú za „mliaskajúcich“ zradcov a prostitútov. Žiadny zázračný všeliek ani zaklínadlo, len únavná, kompromisná, každodenná politika. Extrémizmus má mnoho tvárí a hovorí rôznymi jazykmi. Nezmizne z tohto sveta, ani dnes ani zajtra. Možno ho však v dlhom a únavnom úsilí opäť, znova a znova vykazovať do patričných medzí – do asociálnej žumpy na okraji slobodnej spoločnosti a do ríše mokrých snov. Z uvedeného tiež vyplýva, že bez kooperácie v rámci občianskej spoločnosti a bez širšej kooperácie medzinárodnej túto úlohu nezvládneme. ... Ako to povedal Burke? „When bad men combine, the good must associate; else they will fall one by one, an unpitied sacrifice in a contemptible struggle.“

Na tejto ceste zažijeme ešte nejedno sklamanie a prehru. To najlepšie v čo môžeme dúfať a pre čo musíme aj niečo robiť, je, že spoločne nespadneme do podobnej jamy, do akej spadli Európa a svet v tej hnusnej prvej polovici 20. storočia. Na námietku, že také niečo sa „dnes nemôže stať“, odpovedám jednoducho: Môže. Zatĺkanie ani vytesňovanie tejto hrozby nám ju nepomôže odvrátiť. A už vôbec nie zatracovanie skutočnej, každodennej politiky v mene nejakých pochabých chiliastických snov o Krásnom novom svete bez politických kompromisov, ktorý nastane len čo sa „zbavíme zbytočných prekážok“. Mám úplne v paži, či tieto zhubné halucinačné predstavy prichádzajú „zľava“ alebo „zprava“. Môžu túto hrozbu iba posúvať k možnému naplneniu. A potom nám už ani pochody proti korupcii nepomôžu. Vlastne už žiadne nebudú. Bude predsa Krásny nový svet...    

 

19. 10. 2017