Aug. 29, 2017

Weimarský syndróm

 (alebo: prečo to tak vyzerá, že kotlebky vyhrajú)

 

Ak by sme už o sociálnych sieťach nepovedali nič viac v pozitívnom zmysle, prinajmenšom skracujú čas a znižujú náklady na získavanie istých druhov informácií. Možno najviac zo všetkého o zmýšľaní a cítení (prípadne o nemyslení a citovej tuposti) našich blížnych. Pravda, len ak s touto technológiou vieme narábať. V opačnom prípade je možné, že sa nielen nič nedozvieme, ale ešte sa utvrdíme vo vlastných, často práve tých najhlúpejších predpojatostiach. Alebo môžeme hystericky striedať najrôznejšie protikladné radikálne a militantné pozície – závisí od okolností, aj od našej osobnej povahy. Toto nebezpečenstvo však v každom prípade rastie tým, o čo viac sa z celej verejnej debaty stráca kritická rozvaha a na jej hroboch sa vztyčujú údernícke heslá ako verbálne handry na paliciach – či pre a lebo proti niečomu, môže byť v tejto chvíli celkom jedno. (Dúfam, že slovo „verejná“ sa medzičasom nestalo ďalším archaizmom. Celkom isto by ho však nejeden intelektuál označil za ideologickú fikciu, slúžiacu niekoho mocenským záujmom.) Keď jednotlivec vstúpi do takéhoto prostredia, ktorému následne podľahne, stáva sa jeho súčasťou, udržiavateľom a spolutvorcom, či už si to pripúšťa alebo nie. A keď počet účastníkov „diskusných fór“ začne rásť exponenciálne ...

Hovorí sa, že „futbalu a politike rozumie každý“. Nuž, možno, že „rozumie“, ak sa význam toho slova stane tak širokým, že vlastne už nič neznamená; a okrem toho: zdá sa, že dnes už kadekto nekvalifikovaný „rozumie“ nielen futbalu a nielen politike, ale aj napr. meteorológii, astronómii (mýlia si ju s astrológiou, nevadí!), biológii, fyzike, chémii, filozofii, a okrem iného, aby sa nezabudlo: medicíne! Jednako, súvislosti z pohľadu politiky sú viditeľné. Sociálne siete akiste nie sú jediným fórom, kde sa toto prejavuje (a rozhodne ani jediným fórom, ktoré tu beriem do úvahy), avšak práve na nich možno podobné javy študovať v mimoriadne vypuklej a nezahalenej podobe.

Stupňovanie podobných prejavov je svedectvom, že s verejným priestorom sa deje čosi neblahé. Pravda, opäť podotýkam, za predpokladu, že nejaký verejný priestor ešte existuje.

Isteže, politike by mal rozumieť každý občan. Žiadnemu členovi obce - občanovi by nemalo byť odňaté právo vyjadrovať sa k nej a zúčastňovať sa na nej. To, že nie každý je spôsobilý stať sa občanom so slobodou a zodpovednosťou, ktorú to obnáša, ešte nie je až taká tragédia; konieckoncov, každý má možnosť sa o verejné veci nezaujímať, nevyjadrovať sa k nim, podobne, ako máme možnosť nevoliť. Inak povedané: Každý môže aspoň držať zobák. Horšie je, že nie každý stojí o to zobrať na seba „bremeno občana“ čo i len v tej miere, v akej je k verejným veciam vždy pohotový tasiť svoj názor od boku, zúrivo, kategoricky a nekompromisne. Varovný príznak teda netkvie v prostej skutočnosti, že o politike sa diskutuje. Potiaž je v tom, že sa o nej tliacha a pľuje sa na ňu – bez skutočnej vôle porozumieť jej – jej pravidlám, obmedzeniam, zmyslu či vzťahu k iným oblastiam života. Bez vôle porozumieť, čo sa to tu okolo nás (a v nás) skutočne deje. Netreba špeciálne rozoberať, že bez tejto „vôle porozumieť“ neexistuje ani vôľa prijať zodpovednosť s tým spätú, ani keby to mala byť len a len prostá a drobná zodpovednosť individuálneho voliča. No, a bez zodpovednosti, ako je oddávna známe, skôr či neskôr umiera aj samotná, dnes viac hlasno než úprimne vzývaná – sloboda.

To, že pri vstupe do nejakej diskusie na sociálnej sieti musíte čeliť riziku, že zakaždým, keď prejavíte rozvahu a umiernenosť, ste v lepšom prípade podozrivý z nedôslednosti či naivity, v horších prípadoch ste napr. zradca alebo povokatér, nemusí byť vždy vinou nedostatočnej inteligencie jednotlivých účastníkov. „Aj keby sa Aténsky dav skladal zo samých Sokratov, bol by to stále dav.“ Niet divu, ak vstupujúc do kruhu rozzúrených vlajkonošov musí aj rozvážna a zrelá osobnosť čeliť enormne silnému pokušeniu vyť a dupať spolu s ostatnými; pokiaľ sa, pravda, znechutene nestiahne a nedá prednosť vznešenej samote. ... Nie, nehovorím tu o nacistoch alebo zhúlených lovcoch vesmírnych sprisahaní. Hovorím tu o davoch, ktoré sa tvoria z jednotlivcov, ktorí v iných situáciach nemusia vykazovať žiadne zvláštne znaky vyšinutosti či sklonu k extrému. A hovorím tu o davoch, ktorých lásky a nenávisti sú rôzne, často radikálne protichodné;  o davoch stúpencov rôznych strán a hnutí, doktrín a ideológií, ideálov a záujmov.

Podobné výzvy je akiste možné dočasne uspokojivo riešiť. Môžete sa odpojiť, môžete notorických kverulantov vyškrtnúť zo „zoznamu priateľov“, môžete si rôznym spôsobom organizovať užšie krúžky diskutujúce na istej úrovni. Často je treba nájsť odvahu na zmenu party, v čom mnohí akiste trpia zábranami – dokonca aj na elektronickej úrovni, tobôž na úrovni fyzického kontaktu. Bohužiaľ, akékoľvek využitie najrôznejších možností izolovať sa od vreštiaceho davu neanuluje základný problém: Mimo vašich úzkych krúžkov, na iných miestach, prebieha iný druh „obcovania“ – brutálny, agresívne iracionálny, bigotne zaslepený. Pokiaľ sám od seba nezmizne (nespoliehajte sa), potom ho skôr alebo neskôr budete musieť zobrať opäť na vedomie. Nemusíte za ním nikde liezť, on za vami prilezie sám. Dostihne vás. Podobne platí, že ten, kto sa nestará o politiku, musí počítať s tým, že politika sa postará o neho. (Tak nejako to vraj povedal de Gaulle; autorstvo nebýva isté pri vetách, ktoré majú krídla.)

Lenže tu nehovoríme natoľko o politike, aspoň nie v zmysle jej klasického chápania. Hovoríme o deformácii politiky. Náš verejný priestor umiera. Je rozsekaný ako dážďovka na izolované časti, ktoré nenachádzajú medzi sebou dorozumenie, vlastne oň ani nestoja. To možno vztiahnuť nielen na úroveň jedného národného štátu (napr. Slovenskej republiky) ale dnes môžeme tento neblahý trend sledovať aj v západnej Európe (na východ a juh od nás tobôž), a tiež v USA. Prezident Trump komunikuje s nezmieriteľne rozhádanou a na dorozumenie rezignujúcou verejnosťou cez Twitter. Opäť vpád internetu do politiky, a to s typickými črtami: nebývalou rýchlosťou šírenia správ a primitívnou stručnosťou, vďaka ktorej takéto „správy“ už nemajú charakter ani vecnej informácie ani rozumnej argumentácie v prospech nejakej veci; oveľa viac sa ponášajú na vyvolávanie štadiónových hesiel a mlátenie do bubnov, apelujúce na tie štruktúry nášho mozgu, kde sídlia divošské pudy  – a viac toho na sociálnej sieti zväčša ani nemôžete robiť.

...

V slovenských novinách toho dnes príliš o bývalej Juhoslávii nenajdete. Nuž, a preto mnohým uniká, že tam práve umierajú zvyšky Daytonskej dohody. Pre oživenie pamäti: Daytonská mierová dohoda ukončila tú strašnú občiansku vojnu, ktorá tak posilnila naše filištínske presvedčenie o vlastnej civilizačnej nadradenosti (a to sa zase dnes tak pekne prejavuje aj v našom kultúrne vyspelom vzťahu k utečencom). Balkán sa opäť štiepi. Krehká, sotva započatá, neduživá komunikácia sa opäť rúca – medzi tými istými národnostnými skupinami, v ktorých nemohla ani vychladnúť pamäť na nedávno spáchané (a v menšej miere dodnes pokračujúce) vzájomné zverstvá. A tak napr. „obyčajný“ Chorvát dnes okrem ustašovcov miluje aj Trumpa, a prinajmenšom na ustašovcov radšej hlasno nenadáva, „obyčajný“ Srb – ako inak – drží okrem četnikov aj Putinovi alebo aspoň na četnikov radšej nahlas nenadáva; a „obyčajní“ moslimovia, tí bosenskí aj tí albánski, majú za svoju hviezdu Erdogana – a ISIS radšej príliš nerozoberať, to viete, všetko je predsa zložitejšie, a vôbec, tí nacisti v Holandsku ...

Veru, nie nadarmo hovoril nešťastný Primo Levi: Najnebezpečnejší sú obyčajní ľudia.

 ... A čo my, na našom špatnokrásnom Slovensku? Súďte sami! ... Áno, aj vy, osvietení, pokrokoví, nadnárodní a od povier oslobodení kávičkári, ktorí za všetko vďačia len sebe! ... Alebo aj nie. Vlastne už nie je o čom diskutovať či rozvažovať, rozhoduje len to, kto je silnejší. Propaganda si žiada kontrapropagandu, rev blbcov na opačnej strane je treba prehlušiť vlastným. A hlavne: žiadne dlhé vybavovanie, žiadna zložitá argumentácia, žiadne prednášky, žiadne homílie, žiadne intelektuálne sračičky! Pekne od boku a natvrdo, hlboko načierajúc do slovníka staničných krčiem, ... pardon, „pubov“! (Nepíšete predsa dizertáciu!)

V prostredí, kde sa rezignuje na vzájomný dialóg, dochádza k celkovému úpadku kritického myslenia a, dovolím si povedať, celkovej intelektuálnej, emocionálnej aj etickej degenerácii. Čo naopak bujnie, sú agresívne formy iracionality, vrátane extrémnych ideológií a konšpiračných bludov (tí poslední dvaja menovaní sa nakoniec často ukazujú ako totožní).

Vynára sa nám tu opätovne historicky nie neznámy prízrak stavu, ktorý možno označiť prezývkou „Clausewitz naruby“. Podľa slávnej (dnes s obľubou ignorovanej) poučky Carla von Clausewitza (1780-1831) vojna je „pokračovanie politiky inými prostriedkami“. Existujú však situácie, keď sa politika stáva pokračovaním vojny inými prostriedkami. Inak povedané: Politika sa rozpúšťa sa v stave, v ktorom sa už nediskutuje ale bojuje, aj keď tento boj si ešte drží zdanie diskusie. Takýto stav teda môže byť dlhšie prítomný latentne, skôr než dôjde k výbuchu otvoreného násilia. Pripomína vám toto všetko Weimarskú republiku? Mne áno. Ak chcete zničiť zastupiteľské zriadenie, násilie je sice dôležitý prostriedok, ale samo osebe nestačí. Hitler sa prebil k moci nielen vďaka násiliu a strachu, nielen vďaka hospodárskej kríze, nielen vďaka túžbe po odplate za prehratú vojnu a údajnú zradu politikov, hoci to všetko nepochybne prispievalo. Dostal sa k moci aj vďaka tomu, že to, čo bolo kedysi verejným priestorom, rezignovalo na pravdu – v štáte, ktorý bol roztrhaný na kusy sektárskym násilím a sektárskou propagandou. V takomto prostredí je každý bigotný, hlúpy, barbarský či nepodložený „názor“ rovnako dobrý a rovnako zlý ako ktorýkoľvek iný. Keďže následne platí, že pravdu má silnejší, platí tiež, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou; aj preto, že na rozpoznanie pravdy od lži už nie sú nástroje. Umiernené politické subjekty boli izolované alebo zničené. V čase, keď Hitler prevzal od Hindenburga diktátorské právomoci, bol verejný život vo Weimarskej republike už mŕtvy. A spolu s nim bola mŕtva aj ústavná demokracia – de facto ešte skôr, než zmizla de iure. A to Weimarská ústava vlastne ani nebola nacistami formálne zrušená. Prečo by sa vôbec mali obťažovať s rušením niečoho, čo bolo z ich hľadiska tak či tak len obyčajný Schwindel?  Fakty sú predsa fakty, nicht wahr? ...

... Čo myslíte, Slováci, príslušníci národnostných, sexuálnych a neviemakých menšín, ľavičiaci, pravičiaci, tí čo chcú menej štátu aj tí čo chcú viac, nažraní aj nenažraní, konzervatívci aj pokrokári, rovnostári aj elitári, pesimisti aj optimisti, národovci aj kozmopoliti, veriaci aj neveriaci, idealisti aj materialisti, vlajkonoši všetkých možných zaručene fungujúcich receptov na spásu, s gustom sa navzájom okydávajúci, v kaviarňach, krčmách, štadiónoch, doma aj na webe:

Čo teraz podľa vás asi robí Kotleba?

Až tak veľa toho robiť ani nemusí. Stačí mu vyvarovať sa zbytočných taktických chýb, a byť trpezlivý. Čakať a necuknúť. Čas totiž pracuje pre neho. A ten náš sa hnusne kráti.