Dec. 11, 2016

Hlava XXII alebo Malý manuál boja proti mainstreamu

Zdá sa, že všetky víťazstvá populistov, boľševikov aj nácikov, každú novú trhlinu v EU aj v NATO, každé spochybnenie konštitučného rámca zastupiteľskej demokracie je možné konečne vysvetliť: a to jednou úžasnou, geniálnou, nepriestrelnou formulkou na spôsob Hlavy XXII. Ba niekedy stačí použiť jedno čarovné slovo, a máte zaručené, že publikum onemie posvätnou hrôzou pri vašom bystrom a hlbokom úsudku, s ktorým vidíte svetu priamo a durch do tráviaceho traktu.

Za všetko čo sa deje, predsa môže „mainstream“; akási nejasne vymedzená spoločenská smotánka diktujúca vkus aj politické názory a reprezentujúca iba samú seba, kašľúc na obyčajných ľudí, ktorí toho majú už dosť a preto sa odvážne búria proti novým formám tyranie. Keby nebolo (a) „zlyhania mainstreamu“, ba keby nebolo (b) „mainstreamu“ samotného (podmienky „a“ a „b“ môžete podľa dialektickej potreby alternovať), nebolo by Trumpa, Brexitu, Farragea, Le Penovej. Na Slovensku by možno nebolo Kotlebu či podobných reprezentantov „sklamaných“, „rozčarovaných“, „opomínaných“, „oklamaných“, „okradnutých“ voličov. Je síce nejasné, či takéto protesty sklamaných voličov proti mainstreamu sú niečo hodné osláv alebo naopak obáv či nebodaj kritiky. Nie je ani jasné, či má ísť o protest proti "tyranii" mainstreamu alebo proti "zlyhaniu" mainstreamu. Ale takéto drobné nejasnosti našťastie nemusíme riešiť, pokým máme komu nadávať. A ten niekto je... uhádli ste: „Mainstream“.

Samozrejme, nie každý používa takýto zdvorilý a úsporný slovník. Existujú aj iné notorické nálepky: slniečkári, pravdoláskári, alebo (v českom origináli) „kavárna“ či „havloidní prasata“. Zoznam je akiste tučnejší. Sotva však v tomto zozname nájdeme viac flexibilne použiteľné pretože dostatočne bezobsažné pomenovanie ako práve „mainstream“. Iba ak „establišment“. Aj tu jednako platí, že pomenovania môžete - podľa potreby, osobného vkusu či výsledkov názorových prieskumov - striedať.

No dobre, ale čo to alebo kto to je ten „mainstream“ či „establišment“? (Ľudia? Inštitúcie? Idey? Stav mysle? ...).

Ak už máme problémy či nezhody s definíciou pojmu, môžeme začať jednoducho opisom toho čo vidíme, konkrétnejšie napr. toho, čo vidíme u nás, na Slovensku. Napr. všetkého toho, čo momentálne sedí (príp. poskakuje, proklamuje, kričí) v Národnej rade SR. To je predsa akýsi reprezentatívny výsledok prepočtov rozhodnutí celého zúčastneného elektorátu, teda v istom zmysle „mainstream“. Lež beda! Takýto „mainstream“ znamená skoro všetko a zároveň nič. To zjavne nie sú tí, o ktorých má byť reč! Mnohí spomedzi nich sa konieckoncov práve na základe svojho svätého hnevu proti „mainstreamu“ dostali do svojich parlamentných lavíc. Mainstream musí byť prítomný niekde inde. MUSÍ! Tu či tam, v dome či na poli, v meste či na púšti, v komore či stodole, musí niekde byť, inak by sme o ňom tak suverénne nemohli hovoriť, ba priam vrieskať. Keby tak (hrôza!) „mainstream“ zrazu niekam z noci na ráno zmizol ......... („Kde si, mainstream, kde sa mi skrývaš, môj milovaný, podlý, zbabelý, skorumpovaný nepriateľ? No tak, ozvi sa mi, prosím, nemám komu nadávať!“)

Zdá sa, že „mainstream“ konšpiruje kdesi v tmavých zákutiach ako lóža perfídnych zapredancov, túžiacich po zachovaní svojich nespravodlivých privilégií a mliaskajúcich po mrzkom zisku. A povážte: Oni nielenže konšpirujú, oni dokonca pri tom zlyhávajú, čo oboje (možno alternovať) spôsobuje, že do parlamentu sa dostávajú antisystémové sily. Tomu sa hovorí perfídnosť!

A môžeme začať trénovať žongľovanie: Striedavo burácať proti „mainstreamu“ a striedavo strašiť tým, že „mainstream“ zlyháva. Inak povedané, tváriť sa, že dnešný výsledný stav chcem - a vlastne aj nechcem. V oboch prípadoch nastupuje logika Hlavy XXII. Ak nadávate na tyraniu mainstreamu, nadávate mainstreamu. Ak nadávate na to, že mainstream "zlyhal", zase len je to ten istý vinník - ten prekliaty mainstream, o ktorého si môžete s radosťou čistiť podošvy. A tak sa môže napr. Kotleba podľa potreby podchvíľou meniť z Dr. Jekylla na Mr. Hydea a späť; raz je Kotleba hrozba, za ktorú môže (samozrejme) mainstream, inokedy je „pán Kotleba“ reprezentant rozhorčeného ľudu, ktorý našiel odvahu hodiť mainstreamu rukavicu, v oboch prípadoch „mainstream“ je ten pravý gauner, a nie nejakí úbohí nácikovia či iné obete mainstreamu. Keby nebolo mainstreamu, Kotleba by sa predsa nemal na koho hnevať (teda, okrem cigánov, arabášov, šikmáčov, buzerantov, degenerátov a..., ale tých všetkých predsa tiež podporuje „mainstream“, takže je to jasné a v poriadku).

Veru, pri Kotlebovi to nie je ako pri „liberálnej demokracii“. Proti Kotlebovi nemôžete len tak začať chrliť oheň a síru! Kotlebu je treba najskôr pochopiť; vedieť, prečo sa hnevá, čo ho bolí, čo ho trápi, o aký pozitívny cieľ mu vlastne ide, a až potom ho začať kritizovať. ... A namiesto toho ho kadejaký mainstreamový inkvizítor obviňuje z toho, že je nacista! Bez dôkazov! Nie, že by si aspoň počkali, aby ho mohli prichytiť napr. pri pokuse dobyť Stalingrad.

....... Pssssst! ... Teraz to hlavné: Jednu vec si za žiadnych okolností nesmiete dovoliť: Nesmiete ani omylom vzbudiť v poslucháčoch dojem, že ste nejaký mäkký slniečkársky sráč, ktorý podporuje mainstream; hoci len tým, že by ste sa miernili v jeho obviňovaní a pripustili, že za istých okolností môže byť aj niečo horšie než mainstream!

 

Teda ...

... Ale že sme ten krach liberálnej demokracie predsa vždy, tak krásne a exaktne predpovedali?