Apr. 2, 2016

Antipolitika na postupe

Venované antipolitikom všetkých strán a hnutí

 

Ktovie, možno naozaj prichádzajú časy, keď sa udeje to, čo mnohí očakávajú ako úsvit novej, autentickej slobody. Zdá sa tiež, že tí, ktorí sa toho desia (vrátane autora tohto textu), predstavujú len menšinu, a aj to rapídne vymierajúcu. Možno sa „vek politiky“ naozaj nachýlil ku koncu. To čo je dnes „in“, je antipolitika.

 

 

I.

„Antipolitika“, ako jej tu budeme rozumieť, nie je bežný „opozičný program“ ani protest voči existujúcim vládam či ich konkrétnym činnostiam – nech už sú akékoľvek. Antipolitika je odpor voči politike vôbec. Je to protest proti samotnej existencii politiky, proti samotnému jej zmyslu. „Antipolitik“ tu bude znamenať: osobný nositeľ takejto idey. Niekedy viac, niekedy menej vyprofilovaný, niekedy čelný funkcionár alebo radový člen, môže byť aj prostý volič, ba aj zaťatý nevolič. Z vecných dôvodov ma tu bude zaujímať typ antipolitika predovšetkým v roli vodcu hnutia. Tým nie je popreté, že takýto typ sa môže vyskytovať v radoch najrôznejších strán, hnutí, vládnych aj mimovládnych organizácií atď. Nebudem sa tu však zaoberať natoľko straníckou príslušnosťou, spoločenským, profesijným, vekovým, či iným zaradením, ako skôr mentálnym nastavením a tiež verejným prejavom takejto osoby – typu.

Pokiaľ sa niekedy antipolitik uchádza o vládu, sľubuje, že to rozhodne bude úplne iná vláda než vláda politikov; občas k tomu môže dodať niečo vo zmysle: „Spoločne za svet bez politikov!“ alebo (úprimnejšie): „Nevoľte politikov, voľte mňa!“. Niekedy dokonca tvrdí, že mu nejde o moc. To je síce lož, ale nebojte sa: Ak moc získa, dozaista to bude nejaká onakvejšia moc než „politická“. ... Aká?

Vyjadrenia antipolitikov bývajú spravidla vysoko vzletné ale málo konkrétne, hoci by možno stálo za to skúmať relatívne frekvencie používania takých slovných spojení ako „priama demokracia“, „dajte šancu mladým“, používanie slova „systém“ ako nadávky, výzvy na rôzne druhy „priamej akcie“, či rozhorčené protesty proti údajnej zbytočnosti, finančnej nákladnosti ustanovizní a ich aktivít, napr. parlamentých debát – toho údajne zbytočného tárania a klbčenia.

Frazeológia antipolitikov je každopádne príliš mnohoraká a premenlivá na to, aby sme sa tu pokúšali o nejaký zoznam. Ich vyjadrenia majú však predsa čosi spoločné: neponúkajú konkrétny a už vôbec nie detailný opis sľubovaného budúceho báječného stavu (to z povahy veci ani nie je možné), ale vždy len radikálny, nekompromisný protest proti všetkému čo je tu a teraz. Antipolitik nerozlišuje lepšie a horšie zriadenia. Nekritizuje daný stav inštitúcií pre jeho konkrétne zlyhania, ani sa nezaujíma o liečenie jeho konkrétnych neduhov. Namiesto toho maľuje pred našimi očami obraz metafyzického zla, ktoré od počiatku bráni našej slobodnej realizácii – z čoho môže logicky vyplývať, že tento stav je treba od koreňa zničiť. Snahy o čiastkové zlepšenia bude antipolitik zosmiešňovať ako zbabelé a nedôsledné, v horšom prípade ich označí za pokrytectvo či dokonca zradu. Občas pri tom môže podotknúť niečo o podlých a sebeckých motívoch či finančných záujmoch, to mu však sotva možno vyčítať. Nielen preto, že takéto nízke záujmy vždy skôr či neskôr u niekoho objavíte, ale predovšetkým preto, že sám antipolitik sotva niekedy chápe či pociťuje iné pohnútky než práve tieto. Inštitúcie pre neho nie sú nástrojom ochrany slobôd a už vôbec nie autority s nárokom na úctu či poslušnosť. Sú to prekážky, ktorých sa treba zbaviť: Zbytočné, nadbytočné, príliš nákladné, málo efektívne, ba čo viac, sú vyjadrením falošných nárokov zdedených autorít ovládať nás a zamedziť nám prístup k pôžitkom ničím nespútanej slobody. Netreba azda špeciálne dodávať akú prominentnú úlohu medzi nenávidenými inštitúciami zohráva samotný štát. Ak teda aj antipolitik občas tieto inštitúcie použije a či označí ako „nástroje zmeny“, je to vždy len vec dočasnej taktiky.

 

II.

Politika ako pojem aj ako sféra ľudského konania  a myslenia je skrátka zraniteľná voči útokom tých, ktorí sľubujú svetlé zajtrajšky bez politiky a bez politikov. Je totiž sférou nedefinitívneho a nedokonalého. Politické rozhodnutia sme nútení robiť vždy na základe nekompletných informácií. Musíme si vyberať z obmedzeného počtu možností a to ani medzi lepšími z nich nenájdeme opciu, ktorá by bola bez problémov, nástrah a neželaných efektov. Našu hru musíme realizovať na ihrisku, ktoré často nevyhovuje, držiac zle rozdané karty. Dôsledky našich rozhodnutí nikdy nemôžeme vopred vypočítať so stopercentnou spoľahlivosťou. A sotva sa niekedy dočkáme toho, že budeme môcť presadiť naše programy nezmenené, bez zásahov oponentov či osôb, ktoré ich obsahu a zmyslu neraz rozumejú ešte horšie než my sami. Pokiaľ sa môžeme pochváliť tým, že žijeme v slobodnom zriadení (v zmysle, že tu máme napr. pravidelné slobodné voľby, legálnu opozíciu, nezávislé súdy, ústavou garantované slobody, trhovú ekonomiku, že náš majetok nesmie byť svojvoľne zhabaný atď.), nikdy to nie je sloboda vo vákuu. Naša sloboda sa realizuje vždy len v konkrétnom, časovo a lokálne podmienenom, inštitucionálnom, právnom a politickom prostredí. Je to „sloboda v Obci“, nie mimo nej. (A ako vedel Aristoteles, existencia mimo politickej obce nie je človeku prirodzená.) Zdravé (t.j. ideologickým blúznením nekontaminované) vnímanie reality vyžaduje od nás čosi, čo môžeme nazvať „akceptácia nedokonalosti“. Nedokonalosť, o ktorej tu hovoríme, však nie je nezmyselná ani beznádejná. Naopak, správne rozpoznanie našej situácie nás vedie aj k poznaniu možností zlepšovať údel nás aj našich blížnych. Pravda, nie rozrúbaním všetkých doterajších životných podmienok a hodnôt s falošným prísľubom vybudovania Krásneho nového sveta na ich troskách. Musíme prijať, že výsledky našich snažení nebudú v tomto svete a v tomto čase nikdy dokonale uspokojivé. Ale ako v podobných súvislostiach píše Jean-François Revel: „To, že je niečo nedokonalé, neznamená, že to neexistuje“. Dodajme, že nedokonalá demokracia preto ešte neprestáva byť demokraciou, naša nedokonalá sloboda preto ešte neprestáva byť slobodou, naše práva neprestávajú byť právami. Ani vtedy, keď musíme bojovať proti korupcii politikov, a to z podstaty veci musíme vždy.

Nič z tohto však neplatí pre stúpenca antipolitiky. Tak ako sú nedokonalosti reálnej existencie pre neho metafyzickým zlom (záporné znamienko), aj samotná sloboda je pre neho metafyzická kategória (s kladným znamienkom). Pre neho platí: Všetko alebo Nič. Sloboda v rámci existujúcich inštitúcií skrátka pre neho nie je žiadna sloboda. Z toho vyplýva aj, že sloboda sa v jeho ponímaní nemôže stať politickým programom. Nedosahuje sa politickým procesom, ale bojom proti politike. Preto nám antipolitik bude tiež vytrvalo naznačovať a podprahovo podsúvať presvedčenie, že zastupiteľská (nie „priama“) demokracia je v skutočnosti jeden obrovský švindel, ba vlastne je to krutá tyrania, iba sme priveľkí sraľovia na to, aby sme si to priznali. (...Ale ktovie, možno nám v tom priznaní bránia aj nejaké naše ponuré mocenské záujmy. Ak nie sme hlúpe ovce, potom sme krvilační vlci.) Antipolitik opovrhuje skutočnosťou, že v politickom rozhodovaní existuje viacero možností, ktorých klady a zápory sú relatívne a niekedy sa medzi nimi treba riskantne rozhodovať. Konieckoncov, nie je predsa žiadny politik, a preto pozná (prinajmenšom to tvrdí) vždy len jediné správne riešenie, ktoré je treba uskutočniť bez ohľadu na meniace sa okolnosti; každého, kto sa od jeho projektu odchýli, má sklon označiť za oportunistu – teda, v tom lepšom prípade.

Pokým zastupiteľská demokracia existuje, antipolitik sa vo všeobecnosti bude cítiť lepšie v opozícii. Nie je to zo skromnosti. A rozhodne to nie je preto, že by skutočná politická opozícia neznamenala vážnu a zodpovednú činnosť. Ale antipolitik je tvor, ktorý sa politickej zodpovednosti štíti. Pobyt v opozícii mu poskytuje lepšiu možnosť predstierať mravnú bezúhonnosť a kompromismi nepoškvrnenú zásadovosť. Tu sa môže bezpečnejšie vyhnúť obvineniam z toho, že veci v krajine nejdú tak ako by mali; vie, že voliči budú mať vždy dostatok dôvodov na nespokojnosť aj v čase prosperity, tobôž v čase krízy, smútku, sklamaní a stresu. Čím dlhšie bude antipolitik v opozícii, tým dlhšie môže sľubovať to, čo nemusí plniť. Môže neustále verbálne bičovať existujúce nešváry s maximálne rozhorčeným prejavom, s použitím najsilnejších slov a strašidelných obvinení (napr. v štýle: „Naša krajina nikdy vo svojich celých doterajších dejinách nemala tak zločineckú vládu ako táto zbabelá banda nekompetentných babrákov, skorumpovaných klamárov, judášov a prostitútov...“). To všetko mu zvyšuje preferencie u voličov, ktorí získavajú pocit, že volia neobyčajne morálne čistú aj mimoriadne odborne podkutú osobu, ktorá je priam prozreteľnosťou povolaná vládnuť, keby jej v tom len neustále nebránili hentamtie temné sily. Antipolitik tak získava svojim pôsobením v opozícii psychologickú výhodu, ktorú by v prípade vstupu do vlády mohol začať strácať. Pravda, musí si dávať pozor, aby mu voliči jeho pózovanie neprezreli. Toto riziko rastie úmerne dĺžke jeho pobytu v opozícii, príp. s častým opakovaním predčasných odchodov z vlády (ak už sa v nej musel ocitnúť). V takých prípadoch musí antipolitik vedieť, ako preniesť vinu za vládnu krízu, ktorú sám vyvolal, na iné subjekty. (Napríklad na koaličných partnerov alebo medzinárodné inštitúcie.)

Anipolitik vie, že príliš adresné obvinenie (napr. fyzickej osoby s menom a priezviskom a z príliš konkrétne menovaného činu) môže byť riskantné, ak nie je primerane slovne ladené alebo nedostatočne podložené, ak nie je jasne určený druh a podiel viny; a aj v úspešnom prípade je to obvinenie s obmedzeným dopadom. Naopak pri obvineniach kolektívnych, hmlistých a abstraktných nemusíte šetriť - ani slovami, ani protivníka. Odpadajú aj starosti s pracnou elaboráciou postupov nápravy. A kto iný, než hotový svätec a neohrozený hrdina by mohol byť tak vášnivo a nezmieriteľne rozhorčený nad všetkým tým hnusom, grcom a morálnou špinou, o ktorých s takou statočnosťou, nebojac sa úkladov podlého a zbabelého nepriateľa vyhlasuje, že ich treba vypáliť ako vred? 

Jednako treba podotknúť, že antipolitika je v konečnom dôsledku nielen deštruktívna ale aj sebadeštruktívna. Tým, že antipolitik útočí proti inštitucionálnym základom aj proti možnosti politiky vôbec, píli konár aj pod sebou samým. Podkopávajúc „systém“, ktorý pranieruje, sa sám pripravuje o vlastné nástroje obrany proti silám, ktoré pomáha uvoľniť. A tak môžu aj voliči, ktorí vo chvíli malomyseľnosti nad marazmom súčasného systému a jeho politických predstaviteľov uverili falošnému proroctvu antipolitikov, nakoniec spolupracovať na deštrukcii slobodného zriadenia – a to práve vo chvíli, keď sú presvedčení, že ho zachraňujú.

...

Poznámka na záver

Čitateľa možno v tejto chvíli irituje, že som sa akosi nápadne vyhýbal použitiu konkrétnych mien alebo citátov. Že som bol akosi málo adresný, že som akosi príliš používal inotaje či narážky. Tým riskujem, že bude proti mne použité obvinenie z neadresnosti, ktoré som voči antipolitikom sám vzniesol. Kto chce, má po ruke aj ďalšie použiteľné obvinenia. Ak odmietnete vysvetlenie, že je za tým len moja vyjadrovacia nešikovnosť, je treba pripustiť, že som tak urobil zámerne. A ak som tak robil zámerne, je možné obviniť ma zo zbabelosti či alibizmu, z pokusu uniknúť spravodlivému hnevu ľudu. Možno ma obviniť aj zo toho, že svojimi narážkami podporujem temné sily reprezentované „vládou“, napr. preto, lebo „slintám“ či „mliaskam“ po akýchsi províziách. Ak by som hneď dokázal, že žiadne neočakávam, možno to zvrtnúť na obvinenie z naivity, z toho, že som hlupák, ktorý nevie, ako to vo svete (v politike, reklame ...) chodí. A ak by sa nakoniec preukázalo, že som žiadnych tridsať strieborných neobdržal, je možné vysmiať sa – pre zmenu – mojej neschopnosti.

Hoci nemienim zbytočne páliť kyslík vyvracaním týchto a podobných nezmyslov, dovolím si aspoň podať vlastné vysvetlenie tu zvoleného spôsobu formulácií. (Akiste tým nemôžem nikoho nútiť, aby ho prijal.)

Nuž, áno, to čom som robil, som robil zámerne. Nešlo mi však o neadresnosť, ale o to, zasiahnuť trochu iný terč. Chcel som poukázať viac na niektoré schémy správania, prejavy a trendy než na ich osobných nositeľov, ktorí sú dnes tu a zajtra ktoviekde. Veď na čo, prepánakráľa, pranierovať Jožka Mrkvičku alebo Pištu Petržlena alebo paušálne ich politické strany, pokiaľ nepochopíme, v čom spočíva povaha a nebezpečenstvo ich pôsobenia či omylov? Čoskoro ich môže zomlieť ten istý mlynček, ktorým dnes sami točia, užívajúc si svoje štvrťhodinky pochybnej slávy, a my zase nebudeme chápať, prečo. Trend antipolitiky nie je v histórii neznámy. Aj vo svojich dnešných prejavoch je s nami už po nejakú dobu, a to aj u nás, aj inde v Európe, aj mimo nej; a zdá sa, že dnes prechádza do ofenzívy. Prelieva sa cez hranice štátov a politických strán. Valí sa cez každú systémovú dieru, ktorá v spoločnostiach post-komunistickej Európy zostala po nedomyslených a nedopracovaných reformách, prerážajúc pri tom ďalšie otvory s rastúcou silou, až kým nestrhne celú inštitucionálnu hrádzu. Akokoľvek trápne môžu vyznieť jeho konečné výsledky, budeme sa z nich liečiť veľmi dlho, a možno nezmiznú ani po tom čo tu už väčšina z nás nebude. A to som ešte zdvorilý, pretože by bolo možné písať ďalšie siahodlhé reflexie o utrpení a zločinoch, ktoré blúznivé zatracovanie politiky umožnilo v minulosti, kým na zajtrajšok sa mi dnes opäť akosi ťažko myslí. Ten, kto údajne v mene našej slobody a rovnosti odpratáva z cesty „zbytočné“ inštitúcie a autority, tým totiž zvyčajne odpratáva aj prekážky v ceste osobám s blýskavými gombíkmi a vyleštenými čižmami, ktoré následne zavedú „poriadok“ iného rádu: Oveľa primitívnejší lež svojim spôsobom „efektívnejší“, než bol ten starý, opľuvaný pre svoju neuspokojivosť v časoch, keď sme ešte smeli pľuvať slobodne.

...

Povedal som naposledy, že „bude veselo“? Možno som mal skôr povedať, že veselo už bolo.

 

Bratislava, 2. 4. 2016