Mar. 12, 2016

Bude veselo

 

Ak boli posledné voľby pre niekoho „šok“, nemohlo to byť v dôsledku prekvapenia z neočakávaného.

Chceli ste, aby dostali šancu mladí? Dostali ju. (A posrali to ako sa dalo čakať.) Chceli ste potrestať etablované strany politických „dinosaurov“? Potrestali ste ich, aj keď niekoľko osôb je stále v parlamente. Chceli ste, aby Fico prehral? Na výhru to nevyzerá – pre nikoho. Chceli ste rozvrátiť „systém“? Podarilo sa! Chceli ste dať zaucho EÚ? Aké ľahké! Oslavujte, odvážni borci, šľachetní rytieri, nezávislé osobnosti, neokukané tváre, mladé pušky, neohrození hrdinovia odboja proti Ficovej hrôzovláde, proti tyranii Bruselu aj proti babkám-demokratkám! Voľby dopadli podľa vašich prianí. Teda, až na nejaké tie detaily, ako je napríklad prítomnosť zopár nacistických asociálov v parlamente namiesto toho, aby boli za mrežami. Ale veď aj oni sú proti „systému“! A keby nemuseli svoju rétoriku prispôsobovať plachejšiemu voličovi, určite by už niekto z nich vybľabotal, že parlamentná demokracia je vlastne židovský vynález, slúžiaci tomu, aby degeneráti, pričmudení a menejcenní mohli rozkazovať zdravým a silným.

Richard Sulík sa z výsledkov tešil tak veľmi, že si porezal ruku šabľou pri otváraní šampusu a pred kamerami omylom vyslovil „esenes“ namiesto „esáes“. Ale žiadne potlačené libido by som za tým nehľadal. Len prostú, nezkalenú radosť večného dieťaťa. A poďho do Nemecka, znova pokarhať spolkovú kancelárku, znova predviesť svoj vytríbený zmysel pre diplomaciu, znova ukázať cit pre utrpenie ľudí blúdiacich vo svete bez vlasti. Škoda, že Sulík nebol pri stvorení sveta, aby poradil. Ale keď to je ten osud – čosi, čomu „liberál“ sulíkovského razenia nerád priznáva platnosť; aj preto má sklon pokladať neúspech iných vždy len za výsledok ich vlastnej neschopnosti, lenivosti, alebo nečestných úmyslov. Naopak, svoj volebný úspech bude pokladať za výsledok vlastnej prenikavej inteligencie a neochvejných zásad. Treba teda očakávať, že ak sa Sulík doteraz nevyvaroval v politike cirkusantských kusov, nevyvaruje sa ich ani v budúcnosti. Veď prečo by mal meniť svoje spôsoby, ak mu volebné preferencie ukazujú, že koná správne?

Ale úsvit prichádza bez varovania a spolu s ním bolestivé vytriezvenie. Už to nie je hra. Už nejde o hádzanie smradľavých guliek a kreslenie karikatúr. Ide o moc v štáte. A okrem toho ide dnes o osud samotnej konštitúcie slobody a zastupiteľskej demokracie. Lebo po uplynulom víkende sme sa posunuli o ďalší kus k možnému kolapsu doterajšieho ústavného systému. Nie že by tento doposiaľ ktovieako fungoval. Čoskoro sa však môže ukázať, že skutočnou tragédiou nie je náš neduživý a korupciou postihnutý systém, ale to, že oň prídeme skôr než sme ho stihli poriadne vyskúšať. Inštitucionálne základy slobodnej spoločnosti položené po roku 1989 sa ešte nedostali z niektorých ťažkostí súvisiacich s ich krátkou históriou, nestačili sa etablovať, stať sa súčasťou kultúry, a už musia čeliť novej vlne odcudzenia a nenávisti, radikálnejšej než kedykoľvek za celý čas od novembrovej revolúcie.

Ak sa vytvorí široká pravicová koalícia (vo chvíli, keď píšem, to ešte nevieme) bude musieť čeliť oveľa vážnejším prekážkam a nástrahám, než tá, ktorá zostavila vládu v r. 2010. Bude sa musieť hoci aj so škrípajúcimi zubami naučiť vládnuť a spolupracovať, s čím však má väčšina jej členov slabé skúsenosti, a, pravdupovediac, je otázne, či niektorí z nich na to mentálne dozreli. Ich nedostatočnú kapacitu v tomto ohľade ešte znižuje zhoršujúca sa spoločenská klíma. Vláda bude musieť robiť politiku, a tá sa nedá naučiť z manuálu, nedá sa nahradiť recitovaním vieroučných článkov, patetickými proklamáciami, amatérskym moralizovaním, ani búrením davov. Koaliční predstavitelia sa budú musieť zhodnúť na konkrétnych programových krokoch napriek hlbokým názorovým, ba svetonázorovým rozdielom a vzájomným negatívnym stereotypom. To všetko v rámci oveľa rôznorodejšieho „zlepenca“, než bol ten, ktorý zostavil vládu v roku 2010. Zvláštnym problémom bude nevyspytateľnosť OľaNO ako celku aj nekontrolovateľný charakter jeho predsedu. Igor Matovič už na začiatku svojej hereckej kariéry v roku 2010 vyvolal prvú koaličnú krízu na samom začiatku volebného obdobia. Dnes vedie „politický subjekt“, ktorý, hoci druhý najsilnejší v možnej širokej pravicovej koalícii, združuje ľudí tak obyčajných a osobnosti tak nezávislé, že nevedno, kto tu vlastne bude s kým uzatvárať akú koaličnú dohodu, a s akou zárukou jej dodržania. ... „Politika“? Kto vie, čo pod tým kto z nich vlastne chápe. Pri samotnom Matovičovi spočívala doposiaľ „politika“ prevažne v histrionskych vystúpeniach, mediálnych kampaniach a mobilizácii davov. O jeho schopnostiach spolupracovať vo vláde možno, zdvorilo povedané, pochybovať.

V roku 2011 koalícia pravicových strán spolupracovať nedokázala, a mnohé nasvedčuje, že niektorým jej predstaviteľom sa ani vládnuť príliš nechcelo. Je to únavná práca, za všetko nesiete zodpovednosť (aj za to, čo nekontrolujete), kadekto vás kritizuje, kým v opozícii je menej zodpovednosti a viac srandy. Budú mať dnes aspoň viac pudu sebazáchovy pod tlakom nových okolností?

Ak nie, a ak sa ani Ficovi nepodarí zostaviť vládu bez extrémistov, čaká nás odhliadnuc od iných neuspokojivých možností pravdepodobne obdobie nestability a predčasné voľby, v ktorých môžu mať voliči ešte horší výber než naposledy, a z ktorých môžu vyjsť extrémne sily ešte posilnené. Nemožno vylúčiť násilné nepokoje, najmä v určitých regiónoch.

Nová koalícia bude teda čeliť vážnym vnútorným pnutiam vyplývajúcim z jej vlastného charakteru a charakteru jednotlivých strán. K tomu pristupujú nepriaznivé vonkajšie okolnosti, ktoré v kumulatívnom efekte zvyšujú aj tlak na celý ústavný systém. K nim patria o. i. stále neprekonaná hospodárska kríza a propagandisticky živené konfliktné línie polarizujúce spoločnosť – v neposlednom rade v súvislosti s vojnou na Ukrajine a strachom z prílevu utečencov, to všetko aj s prispením slabnutia autority európskych a euroatlantických inštitúcií a tiež propagandy Ruska využívajúcej internetové kanály a „alternatívne“ médiá. Nie je žiadnou dobrou správou, že podobný vývoj ako na Slovensku prebieha aj v ostatných krajinách V4.

Zánik „štandardných“ a „systémových“ politických strán, prehlbujúca sa nedôvera k inštitúciam, uzatváranie sa občanov do súkromia a atrofia občianskej spoločnosti budú ďalej napomáhať tomu, že extrémne ideologické hnutia, pôvodne „spiace“ na okraji spoločnosti budú prenikať do stredu politického diania, okupovať, využívať, blokovať a paralyzovať inštitúcie, obsadzovať a zneužívať mocenské pozície. Možno očakávať degeneratívny vývoj politického systému smerom ku nejakému druhu korporativistického zriadenia, populistickému spôsobu vládnutia s vysokou mierou korupcie, ktorý si možno „na papieri“ podrží dnešný ústavný rámec, fakticky ho však bude obchádzať. Súčasťou procesu bude de facto a možno aj de iure opustenie Európskej únie a NATO, odcudzenie od hodnôt spojených so zastupiteľskou demokraciou, začlenenie sa do novej záujmovej sféry Ruska, spolu s výrazným pádom materiálnej životnej úrovne (mimo úzkej vrstvy s mocou spojených a rodinne prepojených oligarchov), vzostupom korupcie, zneužívania moci, porušovania ľudských práv a pravdepodobnou novou vlnou emigrácie. Konečnú hranicu perspektívy, za ktorou je už ťažko rozoznať konkrétnejšie obrysy spoločenského života predstavuje možná likvidácia ústavných základov straníckeho pluralizmu, vlády zákona a zastupiteľskej demokracie položených po roku 1989. Ak niekto namieta, že takýto „reverz“ si nemožno predstaviť, treba odpovedať, že predstaviť si ho nemusíme, ale väčšina obyvateľov (lebo väčina spravidla nemôže emigrovať) bude musieť po takomto reverze žiť v novom prostredí podstatne nižšej kvality.

Je dosť možné, že viacerí príslušníci mocenských a zbohatlíckych elít u nás sa na politický kolaps už nejaký čas potichu pripravujú – to obnáša aj „správne umiestnenie“ synov a dcér – pokiaľ možno, čím ďalej na západ. Niektoré náznaky by tomu mohli nasvedčovať, tejto téme sa tu však nemôžeme podrobne venovať.

V každom prípade máme poriadne zavarené. Už teraz sa musíme učiť nanovo myslieť na nesamozrejmosť, krehkosť a pominuteľnosť mnohých „ponovembrových“ výdobytkov. Uvedomia si však túto skutočnosť včas „nové tváre“ pravicovej politickej reprezentácie?

Na základe doterajšieho správania sa väčšiny z nich sa naozaj vážne obávam, že od nich chceme príliš.

Bude veselo.

 

Poznámka: Pred chvíľou som zaznamenal správu, že SNS odmieta rokovať so Sulíkom a uprednostňuje úradnícku vládu, kým Most je ochotný rokovať so Smerom. Bolo by asi predčasné predpovedať, ako to dopadne, ale potvrdzuje sa, že koalícia bude heterogénna, a aj keď vznikne, bude polarizovať voličstvo. ĽS NS môže byť spokojná. Rysuje sa to na ďalšiu šancu.

 

 

Bratislava, 12. marca 2016