Mar. 7, 2016

Blog Archív august 2013 - júl 2015

Pozn. tento archív, vytvorený 7. 3. 2016, predstavuje články presunuté z iných, zrušených a vymazaných blogových odkazov z rokov 2013-15. Text sa môže v niektorých detailoch líšiť od pôvodných verzií.

 

 

 

 

 

 

2013

 

 

Jupiterov komplex (alebo: Čas pre reálpolitiku)

 

Nová debata o možnosti vojenského zásahu proti Sýrii vrcholí a spolu s ňou riziko opakovania niektorých starých politických omylov...

Politika, veľmi hrubo povedané, má dve funkcie: predchádzať vypuknutiu vojnového násilia a v prípade, že sa mu nedá vyhnúť, zariadiť, aby vyústilo do nového usporiadania, ktoré bude stabilné a fungujúce. Ak politika zlyhá v niektorých rozhodnutiach, môže nastať ozbrojený konflikt. Ak politika zlyhá totálne (ako sa stalo v Európe prvej polovice 20. storočia), môže vypuknúť totálna vojna. To platí so špeciálnym dôrazom pre medzinárodnú diplomaciu, ktorá je na potvoru presne tým druhom „politiky“, ktorá akoby vždy prešľapovala na pol cesty k vojne.

Vojna vzniká z politických dôvodov a na konci vojenských akcií sa otázka politického účelu neúprosne prihlási bez ohľadu na všetky vznešené vyhlásenia o náprave ľudstva, večnom mieri a neodcudziteľnosti univerzálnych práv. Čo platilo v čase Metternicha, Talleyranda a Clausewitza, platí aj dnes, napriek všetkým odlišnostiam východiskových podmienok: S bajonetmi môžete robiť všeličo, ale nemôžete si na ne sadnúť. Politika však bezpodmienečne vyžaduje „Sitzfleisch“. A politiku robiť musíte (opakujem: musíte), ak vojenský zásah nemá byť len samoúčelným plýtvaním materiálom a ľudskými životmi; v nesposlednom rade ide aj o plýtvanie citmi a morálnym potenciálom, čo plodí sklamanie, odcudzenie a nový extrémizmus. Ak túto skutočnosť ignorujeme, zarábame si na skutočné potiaže, ktoré si nás nájdu po tom, čo samoľúbo vyhlásime úspešný koniec „hlavných bojových operácií“. Vojna nezačína v politickom vákuu a v ňom ani nemôže a nesmie skončiť, pretože v takom prípade sa dostáva mimo politickej kontroly a stáva sa totálnou.

Poďme však k Sýrii: Nie, netrpím žiadnymi sympatiami k Asadovi a jeho odpornému, vražednému režimu. Položme si však, prosím, niekoľko otázok, a pokúsme sa o úprimnú odpoveď.

Existuje nádej, že sa po zvrhnutí Asada dotane k moci nejaká „demokratická“ opozícia? Malá. K tomu oveľa pravdepodobnejšie možnosti katastrofálnej eskalácie medzinárodného napätia a tiež, že sa Asadove zásoby ZHN dostanú do rúk náboženských fanatikov, túžiacich zohrať svoju aktívnu rolu v inscenácii súdneho dňa.

Má Obamova administratíva konzistentnú predstavu o politickom cieli vojenského zásahu? Je mi ľúto, ale všetko nasvedčuje tomu, že nemá žiadnu (a pokiaľ vieme, nemá ju ani republikánska opozícia). Aj preto chce Obama zúžiť zásah na „potrestanie“ režimu v podobe efektného vzdušného nájazdu, pokiaľ možno bez rizika ďalšieho angažmá. Skrátka: prisvištíme, vypustíme oheň a síru na zlého nepriateľa, a odsvištíme. Ktosi to kedysi nazval „Jupiterov komplex“. Ako dôvod poslúži proklamácia morálnych právd, o ktorých síce sotvakto pochybuje, no nikto nevie, ako ich v konkrétnom prípade politicky uskutočniť. A tak sa z nebies znesú hromy a blesky na uličníka, ktorý by si mal uvedomiť ... Čo vlastne? Asi, že školník na nebesiach ho vidí, a keby chcel, zničí ho, ale príliš sa mu nechce, tak mu len predvedie, že ... Opäť: Čo? No, predvedie mu svoju silovú prevahu, ktorou by ho mohol poraziť, ale práve sa mu nechce ... ale teda, keby chcel ... teda, nie, že by nemal odvahu, .... teda, akože nechce, ale vlastne by mohol, až bude chcieť, keď bude môcť, lebo bude chcieť ...  ... Je toto „bludný kruh“ alebo „nekonečný regres“?

Politika sa nedá vymeniť za ideologizovanie a moralizovanie. A o nič viac nemôžeme vojnu zameniť za infantilne nezáväzné predvádzanie drahej pyrotechniky a elektroniky. Vojna nie je žart, a nie je možné uprostred nej povedať: „už sa nehráme“, a ideme domov k telke, chipsom a našim obľúbeným domácim hádkam o tom, či Demi Moore môže byť povýšená na generála.

Svet sa v poslednej dekáde zmenil v mnohom k horšiemu. Je postihnutý hospodárskou krízou, ktorá sa môže ľahko premeniť na krízu politickú. Je plný šialených fanatikov a hochštaplerov s prstom na spúšti. NATO trpí vnútornými rozpormi. Európska únia detto. Mocenské postavenie USA vo svete relatívne zoslablo. „Farebné revolúcie“ krachujú. Demokracia už dnes nie je vnímaná ako samozrejmá univerzálna budúcnosť, tak ako tomu bolo v euforických  90tych rokoch. Ktovie? Možno pre americkú politiku naozaj dozrel čas oprášiť niektoré osvedčené postupy z éry détente. Menej ideológie, menej moralizovania, viac diplomatického umenia. To nie je cynizmus. To je uvedomenie si medzí možností pre politiku aj pre ozbrojenú silu. Minulosť nám neposkytne konkrétne politické návody. Poučné príklady, áno.  

 

Bratislava, 30. august 2013

       

 

 

Revolúcia

 

To slovo preniklo do sveta politiky iba sekundárne. Pochádza z astrológie, a o. i. označuje „otočenie nebeskej sféry“ o kozmický rok alebo tiež pohyb nebeského telesa po obežnej dráhe zavŕšený návratom do východiskového bodu. Tento návrat sa následne chápe ako koniec starej epochy a obnovenie všetkých vecí. Niet divu, že v politických dejinách Európskych národov sa ešte pomerne dlho v novoveku pojem „revolúcie“ miešal s pojmom „reštaurácie“, a teda návratom do pôvodného, čistého stavu po dobe úpadku, ktorý vrcholí a dospieva ku koncu. Francúzska revolúcia tento pojem radikalizovala na skok do budúcnosti, v ktorej sa realizuje to, čo sa v doterajšej histórii zvyklo pokladať za nemožné.

Boli udalosti u nás na prelome rokov 1989-90 „revolúciou“?

Veľmi často počujeme od boku vystrelenú odpoveď v podobe rezolútneho „Nie!“ Námietky proti chápaniu týchto udalostí ako revolúcie sa najčastejšie týkajú jej nenásilného priebehu, pretrvávajúceho pôsobenia „starých kádrov“ a „starých štruktúr“; v radikálnejšej verzii sú to teórie o „dohode“, ktorá viedla k odovzdaniu moci a temných zákulisných hier, ktoré nás pripravili o skutočné revolučné výdobytky, rozumej: o svetlé zajtrajšky, ktoré revoluční aktéri (alebo to bol samotný Zeitgeist?) sľubovali.

Nuž, pokiaľ ide o ten pokojný priebeh: prívlastok „nežná“ mi vždy vyznieval dosť hlúpo, a „zamatová“ má príchuť snobstva (iba ak by sme ich vnímali ako druh vyumelkovanej intelektuálskej metafory s nádychom sebairónie). Na druhej strane: vyjadrenia o tom, že je škoda, že tu a tam niekto nevisel na kandelábroch si dovolím označiť za svalnaté reči, ktoré väčšina z ich autorov v skutočnosti nemyslí vážne. Ak by sme boli niekedy naozaj konfrontovaní s takouto možnosťou, mnohým by tieto slová zamrzli na perách. Ale bez ohľadu na to, či špekulujeme o niektorých patologických črtách onej „nežnosti“ alebo vďačne vítame, že sme pre zmenu politického systému nemuseli budovať pred demokraciou a kapitalizmom ešte aj barikády (v dnešnej dobe každopádne anachronizmus), porovnávanie veľkých revolúcií v novovekých dejinách svedčí o tom, že ich úspech sa neurčuje mierou násilia. Niekedy sa dokonca zdá, že tu existuje skôr negatívna korelácia. Pod „úspechom“ tu budem rozumieť nastolenie nového ústavného sytému a definitívneho zabránenia návratu „starého režimu“ v takej či onakej podobe. Ak je to tak, porovnajme skoršie revolúcie ako Nizozemská, Anglická a Americká (prebiehajúca časovo takmer paralelne s Francúzskou) so samotnou Francúzskou revolúciou. Vidíme, že práve tá posledná - najkrvavejšia z vymenovaných, vyznačujúca sa najvyostrenejším ideologickým konfliktom a najmilitantnejšou profiláciou bojujúcich strán najmenej uspela v pokuse vytvoriť nový, stabilný ústavný systém. Toto všetko je akiste zjedodušený opis, jednako však svedčí, že intenzita násilia nám alebo nič nehovorí o úspešnom vytvorení nového poriadku, alebo ho dokonca môže sťažiť.

Pokiaľ ide o rokovania o odovzdaní moci: každý revolučný zlom, násilný aj mierový, musí do takýchto rokovaní vyústiť, ak má byť prechod úspešný; ak len náhodou nemáme na mysli tú vysoko nepravdepodobnú a morálne neprijateľnú možnosť totálneho vyhladenia jednej bojujúcej strany druhou. (Októbrová revolúcia v Rusku je zvláštny prípad, ktorý by si vyžadoval zvláštnu pozornosť na inom mieste.)

Je tu ďalša možná námietka: zmeny, ku ktorým k nám došlo, neboli iniciované u nás, ale v Moskve. To je nesporne závažná časť pravdy. Stačí letmé porovnanie situácie v roku 1989 a v roku 1968. Ale ak bol proces umožnený eróziou „starého režimu“ v ZSSR, nemusí to spochybniť skutočnosť, že následky tejto erózie mali revolučné dôsledky, a to najskôr v bývalých satelitoch a len následne v rozpade ZSSR samotného. (A môžeme dodať, že ak niekomu chýba v tejto histórii násilie, v oblastiach bývalého ZSSR a Balkánu ho môže nájsť podstatne viac a uspokojiť tak svoju túžbu po krvavých obetných rituáloch.)

Relatívne pokojný charakter tunajšej zmeny moci možno čiastkovo vyvetliť aj tým, že komunistický režim už predstavoval onú stonožku z čínskeho príslovia, ktorá „stojí aj po smrti“. Marx-leninskej ideológii už neverili ani členovia ÚV. Zostali z nej len pokrytecké pózy a mechanicky vykonávané verejné rituály. Režim, ktorý už nie je založený na viere je ľahšie povaliť, než keby mal svojich fanatických a na boj odhodlaných stúpencov. Tí tu v roku 1989 jednoducho neboli. Aspoň nie v akejkoľvek akcieschopnej podobe. Zákulisné eštébácke hry situáciu za takýchto okolností nemohli zásadne zvrátiť. Tým menej, že táto zmena režimu, ako aj mnohé iné prebehla už vtedy, keď samotné elitné policajné kádre rezignovali na zachovanie starého poriadku. Ich „prácou“ sa naďalej stalo škodenie a boj o prežitie, ale, a to je dôležité: už nie v starých pomeroch.

Ak teda posudzujeme úspech rozchodu so „starým režimom“ (mimochodom, termín zdedený práve z doby Francúzskej revolúcie) a nastolenie nového poriadku, dovolím si naše preberané udalosti označiť naozaj za revolučné. Nezabudnime tiež na masovú spontánnu podporu, akou sa napr. nemohol pochváliť útok na Zimný palác v Petrohrade v novembri 1917. Komunistický režim sa stal vecou minulosti. Jeho pohrobkovia sa veľmi rýchlo stali okrajovou sektou, ktorá síce mohla zaznamenávať čiastkové úspechy, regionálne aj celoštátne (ako bolo napr. jej preniknutie NR SR v roku 2002), ale zostala izolovanou, a všetky tieto úspechy sa nikdy nepodarilo premeniť na trvalý politický zisk, tobôž na zmenu režimu. Urýchlene podotýkam, že tým nechcem spochybňovať početné a vážne dôvody na nespokojnosť s dnešným stavom, ani prítomnosť všelijakých neblahých pozostatkov minulosti. Zameriavam sa na objektívne zistiteľné zmeny v zriadení, ktoré sú podľa môjho presvedčenia nesporné a nezvratné. Áno, nejeden zo starých kádrov, často pospájaných do rôznych organizovaných „bratstiev“ škodí dodnes. Avšak: musia prijímať pravidlá nového systému, aj keď sa im darí páchať najrôznejšie neplechy, ktoré strpčujú život nespočetnému množstvu slušných ľudí. To, že sa mnohí kariéristi, ktorí museli „prezliecť kabát“ uplatnili v politike  a podnikaní neraz úspešnejšie než tí, ktorí proti nim bojovali, je akiste nepríjemná a škandalózna záležitosť. ... A demoralizujúca! Museli sa však prispôsobiť systému, ktorý sami nepomáhali vytvoriť, a ktorý sa zásadne líši od toho, v ktorom sa pôvodne pokúšali budovať svoje kariéry (odtiaľ aj ich hlboko zažratá, inštinktívna averzia voči bývalým dizidentom). V tomto zmysle musíme konštatovať, že komunistický „starý režim“ je uzavretou kapitolou – aj pre jeho niekdajších profitérov.

V žiadnom prípade tým nie je povedané, že by náš zisk bolo možné označiť za „čistý“, a nový stav za idylu. Nový systém, potvrdený v prvých slobodných voľbách bol takmer vzápätí narušený národnostným sporom medzi Čechmi a Slovákmi, a aj celková eufória 90tych rokov bola „pocuchaná“ nárastom organizovaného zločinu, korupcie, demagógie a rastúcim pocitom vykorenenosti v dôsledku príliš rýchlych zmien, ktoré zasahovali život po všetkých jeho stránkach. A to by sme mohli siahodlho hovoriť o nespočetných pokusoch a omyloch, akým sa nevyhne žiadna politická reprezentácia, tobôž tá, ktorej pripadne realizovať experiment prechodu od totalitného režimu k ústavnej demokracii a slobodnému trhu.

Tým sa dostávame k aktuálnej situácii dnes. Aj dnes je demokratická konštitúcia narušovaná a ohrozená. Naše zriadenie nemá alternatívu, na ktorú by jeho odporcovia mohli poukazovať. (Starý režim ju mal – na opačnej strane železnej opony.) To môže byť dokonca zdrojom akejsi melanchólie, bezmocného a bezprogramového hnevu, ale aj novej vlny cynických posmeškov typu „čo ste chceli, to si vyžerte“ zo strany tých, ktorí sú kritizovaní za zneužívanie moci. Viditeľné odcudzenie veľkej časti obyvateľov od demokratických inštitúcií je ešte posilnené a radikalizované vleklou hospodárskou krízou. Výsledok prvého kola volieb do VÚC môže byť pre stúpencov slobody a umiernenosti šokom: nie však šokom z prekvapenia ale šokom z naplnených obáv. Extrémizmus sa dostáva opätovne smerom do pohybu z periférie do centra politického diania. Demoralizácia a roztrieštenosť toho, čo sa kedysi nazývalo „táborom reforiem“ im len odpratáva z cesty prekážky. Nový extrémizmus už nie je ten, ktorého sme boli svedkami v prvej polivici 90tych rokov. Jeho stúpenci už nie sú „staré štruktúry“, je to iná generácia, vyrastajúca v postkomunistických pomeroch, disponujúca novými informačnými technológiami, novým slovníkom, novými nátlakovými prostriedkami, premieňajúca svoje príležitosti na novom ihrisku. Pre niektoré nové extrémne skupiny dokonca zlyháva zdedené rozlišovanie na „pravicu“ a „ľavicu“. A máme tu aj nový, paralelne prebiehajúci revolučný proces v elektronických a informačných technológiách, ktorý prináša ďalšie dekompenzujúce dôsledky, aké len málokto dokázal predvídať ešte na konci 80tych rokov. Aj tieto zmeny môžu pôsobiť v smere posilnenia pocitu bezradnosti, zmätenosti, vykorenenosti a nakoniec – k radikálnemu odcudzeniu veľkých skupín, ktoré môžu byť smrteľným nebezpečenstvom pre demokratické zriadenie.

Rozumná politika by mala tomto stavu čeliť nie nostalgiou po minulosti (to by som chcel zvlášť našepkať tej časti pravice, ktorá dodnes žije v zajatí spomienok na svoje diskutabilné hrdinstvo v stretoch s „babkami-demokratkami“). Cesta vedie cez obnovu toho, čo sme na námestiach vroku 1989 znovuobjavili, ale čo sa nestihlo dostatočne zrealizovať a v nasledujúcich dekádach upadalo do zabudnutia, niekedy aj do opovrhnutia; totiž: občianskej spoločnosti. Presnejšie: cez vytváranie takých podmienok, ktoré občanom umožnia spontánne komunikovať a spolupracovať na svojpomocných a pokojných riešeniach problémov; na tie ústredná štátna moc nestačí a do nich by ani v záujme slobody nemala zasahovať. A tadiaľto vedie aj cesta k obnoveniu pocitu lojality k štátu, demokratickému zriadeniu a jeho inštitúciam. A v tejto veci a v dnešnej situácii by azda mohli – a mali – nájsť dorozumenie „progresivisti“ s „konzervatívcami“, pokiaľ nebudú prepadávať doktrinárskej zaslepenosti a márnej nostalgii. Tu by som sa úzkostlivo chcel vyhnúť nedorozumeniu: Spoločnosť rozorvaná ideologickými konfliktmi a ohrozovaná výbuchmi násilia je síce horúčkovito „aktívna“, svojim spôsobom „organizovaná“, ale v smere deštruktívnom, a sebadeštruktívnom; nie je to spoločnosť občanov, ale spoločnosť bojachtivých vydedencov. Len tam, kde sa ľuďom opätovne vráti pocit zmyslu, vedomie, že spolurozhodujú o svojich veciach, môžeme klásť extrémizmu účinný odpor a vlastne: brať mu pole pôsobnosti. To znamená prevenciu. Ak prevládne úzkosť, pocit absurdity a bezmocnosti ... Potom naša demokracia možno už len „dobieha na zotrvačník“.

Na to, aby bola revolúcia úspešná, musí teda v istom zmysle „skončiť“ v novom, stabilizovanom zriadení, ku ktorému je možné cítiť lojalitu a v ktorom je možné robiť politiku (akokoľvek prízemne to niekomu znie). Pre revolučného ideológa sa každodenná politika so svojim otravným handrkovaním a kompromisnými výsledkami bude vždy javiť ako fraška a nemôže sa stať zdrojom spokojnosti. Radikálna ideológia nie je „alternatívny politický program“; je to nepriateľ skutočnej politiky ako činnosti, ktorá je obmedzená vo svojich možnostiach a predsa nenahraditeľná.

Keď sa však pozerám späť o 24 rokov: neboli tamtie udalosti (či už ich nazveme revolúciou alebo nie) predovšetkým znovuobjavením politiky a občianskej spoločnosti po desaťročiach ich ideologizácie? Nestojí práve tento „odkaz“ za trochu námahy a trochu občianskej odvahy – teraz a tu?

Bratislava, november 2013

 

 

 

 

2014

 

 

25 rokov po: Čelom vzad! Pochodóóóm...

 

Fareed Zakaria musel oprášiť svoju nedávnu tézu o vzostupe „neliberálnych demokracií“, rozumej: populistických režimov bez jasného konštitučného rámca, alebo tento rámec obchádzajúcich, bez rešpektu k istým právnym a morálnym princípom, s perspektívou likvidácie slobody. Posledný vývoj v Maďarsku označuje v súčasnom vývoji za prelomový. Bojím sa, že má pravdu. A tých prelomových udalostí je viac.

Vojna na Ukrajine môže našu demokraciu nebezpečne destabilizovať. Pravdepodobne povedie k vytvoreniu nových delení našej politickej scény a verejnosti, pozdĺž čiar, ktoré bolo možné tušiť, ale doposiaľ sme si mohli nahovárať, že zostanú čo do významu sekundárne. Ilustrácia: Ján Čarnogurský sa nedávno vyjadril o. i. o L. Wałęsovi a zosnulom V. Havlovi, že sa akosi – jasné konkretizácie neuviedol – nechali kúpiť od NATO a USA. Samozrejme, kdekto ihneď výrok bagatelizuje, poukazovaním na údajné ochabovanie duševných síl autora. Nie je to pravda: Čarnogurský je dokonale pri zmysloch a musí si byť jasne vedomý, že sa tým definitívne rozchádza s významnou, možno najvýznamnejšou časťou svojej vlastnej politickej minulosti, keď bol napriek všetkým výstrednostiam vždy nakoniec vnímaný ako politik stojaci na rovnakej strane ako spomenutí dvaja muži, pokiaľ ide o základné princípy zmien vzďaľujúcich nás od stavu pred rokom 1989. Ak chce niekto v tomto kurze pokračovať, už nikdy sa nebude môcť upokojovať nádejou, že to môže robiť s Čarnogurským. Vlastne: Bude to musieť robiť proti nemu.

V. V. Putin prešiel v poslednom čase zaujímavou metamorfózou z chladne kalkulujúceho reálpolitika na imperiálneho ideológa, obhajcu ideálov tradičnej „organickej“ spoločnosti, mystika krvi a pôdy, rytiera slovanstva. Už neargumentuje len studenou racionalitou šachového hráča. Apeluje na horúcejšie city. Stáva sa archetypom hrdinu tvrdých pästí a rýchlych koltov v nových, ponurých časoch, ktoré sa nie náhodou vyznačujú aj novou obľubou katastrofických scenárov kolapsu našej údajne nevyliečiteľne dekadentnej civilizácie. Vladimir Vladimirovič ovláda bojové umenia, zborku aj rozborku, streľbu aj kšeftovanie (pokiaľ s oligarchami, tak len s lojálnymi, pravda), aj rafinované intrigy. So zápornými hrdinami sa nebabre. Zatočil s teplošmi. A rebelujúcimi punkerkami. A špiónmi preoblečenými za predstaviteľov medzinárodných nadácií a mimovládok. A inými podvratnými živlami. Dokonalý Otec národa aj Hlava rodiny, najmä, pokiaľ Národ a Rodina bojujú o prežitie. A že teda bojujú, ohrozené sprisahaniami zo všetkých strán! Aj tunajší samoštylizovaní krížoví rytieri už zvestujú, že „levy prichádzajú“ a Západ „smeruje k tyranii“. Ešte, že tam, kdesi – je Vladimir Vladimirovič – aj so svojim atómovým kufríkom... Putinov charakter sa pôvodne zakaľoval v smutne slávnej organizácii o troch písmenách. Povážte: nie v nejakých smiešnych, dizidentských krúžkoch zarastených literátov v deravých svetroch. Vladimir je predsa chlap a nie nejaká hipisácka baba! Škoda, že viacerým tunajším kresťanom (to o sebe aspoň tvrdia) tak rýchlo prestalo vadiť, že išlo o organizáciu o. i. podozrivú z prípravy atentátu na pápeža Jána Pavla II. (Nie, nie, nie! To musia byť fámy šírené nepriateľmi!) Ale o tom inokedy.

 Pretože odcudzenie od konštitučnej demokracie zďaleka nerozožiera len našich náboženských reakcionárov. A neupína sa len na osobu Putina. Jeho pôsobenie nekončí ani pri všelijakých „pospolitých“ nácikoch. Sú tu napr. technologicky zdatní a zárobkovo výkonní predstavitelia mladej mestskej populácie, ktorých vzťah k demokratickému systému možno vyčítať napr. z niekdajšieho návrhu SaS na odseknutie tretiny NR SR, aby sa vraj ušetrilo. Alebo z výroku toho ich nie-práve-fešáka, ktorý v októbri 2011 prezradil, že hroziaci pád vlády ho príliš nevzrušuje, on si môže, ak bude chcieť, zaskočiť na jachtu k protinožcom. Sú to osôbky presvedčené, že svet im leží pri nohách, keby len nebolo tých rôznych zbytočných, nákladných inštitúcií, a vôbec rôznych nárokov, čo prichádzajú z iných končín, než z ich vlastného, hypertrofiou postihnutého ega. Sú tu tiež „pravicoví“ stúpenci radikálne deregulovaného voľného trhu, ktorých nadšenie z ázijských tigrov a Pinocheta, samo osebe paradoxné, navyše zvláštne kontrastuje z ich bitím na poplach pred „tyranskou“ EÚ aj „štátom“ ako takým. A keď už Pinochet a iní generáli, plukovníci a nabobovia, prečo nie Putin? (Pre nápovedu volajte Klausovi alebo niektorému z jeho nekritických obdivovateľov. Som celý zvedavý, čo sa dozviete.)

 Ale sú tu aj rôzne odrody „ľavice“: Tej „starej“: normalizátorov, aparátčikov a udavačov; tej „novej“: blúznivej a radikálnej; aj tej „strednej“: bývalých funkcionárov SZM, dnes technokratov a zbohatlíkov. Nič nezabudli a v istých oblastiach sa nič nenaučili. V žiadnom prípade si nenašli lepší než povrchne vypočítavý vzťah k ústavným zmenám a inštitúciám obdobia po roku 1989. V ktoromkoľvek okamihu, ktorý vyhodnotia ako vhodný, kopnú tieto výdobytky, z ich hľadiska účelovo disponibilné, dole schodmi svojej vlastnej kariéry.

Zoznam by bolo možné ďalej rozširovať, to však nemusíme. Už teraz pôsobí veľmi rôznorodo a niekto by sa ešte stále mohol udivene pýtať, čo tieto skupiny majú spoločné, a či je také niečo vôbec možné.

Nuž, spájanie sa davov na základe spoločnej nenávisti je často efektívnejšie než na základe pozitívne zdieľaných programov. Nie sú vylúčené ani rôzne fluktuácie a prelínania medzi menovanými kategóriami. Nakoniec sa všetci stretnú vo svojom odmietnutí reálnej, obligátne nedokonalej zastupiteľskej demokracie. V nej nachádzajú toľko chýb, až ich to čoraz viac privádza ku konštatovaniam typu: „žiadna demokracia u nás neexistuje“, alebo, že naša sloboda „neexistuje“, pretože nie je bezhraničná, alebo že všetko od novembra 1989 je len „podvod“ a „sprisahanie“. Logický záver: sprisahanie je treba odhaliť (to už vlastne bolo: čítajte „Zem a vek“, vystavené bežne na pultoch knihkupectiev a najexponovanejších miestach výkladov trafík) a jeho aktérov zničiť (to sa ešte len má stať). Ak nemám odvahu urobiť to sám, počkám si, až nás budú milióny, a medzitým sa začnem zhliadať v nejakom pochybnom hrdinovi, do ktorého premietam svoje túžby. Nech je to hoci Putin. Množstvo núl potrebuje nejakú „jednotku“, a hneď sa to počíta inak.

 Nutkavá myšlienka skopať medzičasom už podkopanú demokratickú ústavu dole schodmi je každopádne na postupe v celej postkomunistickej Európe. Ak má byť zárodkom nejakého programu, nazvime tento pracovne: „putino-fašizmus“. To nie je nadávka, to je triezvo zvolený termín; k podrobnostiam jeho definície a historickej genézy inokedy... Smer pochodu jeho zhypnotizovaných stúpencov je každopádne opačný proti tomu, ktorý nastupovali niekdajší renovátori vojnou zničenej západnej Európy po roku 1945, aj tomu, ktorý sa u nás, o čosi ďalej na východ a o čosi neskôr v čase, deklaroval na prelome rokov 1989-90.

Téza o hrozbe nástupu populistických „demokracií“ v skutočnosti nie je až tak nová. Už lekcia Francúzskej revolúcie znela (prinajmenšom): Negratulujte revolúciam k úspechu, pokým nevidíte nový ústavný systém a cnosti, o ktoré sa opiera.

Budeme môcť gratulovať našej revolúcii k úspechu pri jej 25. výročí?  

Keď sa dnes pozerám na našu dnešnú spoločnosť, na tú prehlbujúcu sa nedôveru, zosurovenie vzťahov, na všetky tie morálne, politické aj kultúrne následky ekonomickej krízy, ktoré potrvajú, aj keď samotné ekonomické príznaky budú odznievať, keď čítam a počúvam paranoidne konšpiračné a cynické vyhlásenia o revolúcii v 89om a nielen o nej, keď sledujem v celom regióne vzostup krpatých, nadrapujúcich sa provinčných napoleonov, nemôžem si pomôcť: Nad dedičstvom roku 1989 vyvstáva otáznik. Hnusne veľký.

 

Bratislava, august 2014

 

 

 

 

 

2015

 

 

Naša demokracia beží na výpary

 

... Že preháňam? To počúvam často. Vlastne sme už viacerí schytali pokarhanie, že maľujeme čerta na stenu. Dokonca som si už vypočul priam skvostnú námietku, že veci vidím čierno, lebo sa tými vecami príliš dlho zaoberám, a teda môj pohľad musí byť skreslený. Ak tomu rozumiem správne: ak by som o celej veci vedel figu borovú, boli by moje tvrdenia akiste vierohodnejšie, nuž, ale takto...

Aby som vás naštval ešte viac, budem staromódny („dinosaurus“, povedal by možno Matovič), keď dodám, že slobodná spoločnosť nemôže dlho pretrvať bez cnosti tých, ktorí ju tvoria. Pod cnosťou tu rozumiem predovšetkým trénovanú charakterovú vlastnosť sebadisciplíny tam, kde inak pristupuje mocenské donucovanie zvonka. Je to staré poznanie, rozhodne to nie je nijaký originálny vynález. Mnohí túto poučku možno aj radi zopakujú. Len ju akosi neradi konkrétne aplikujú. Napríklad tí z nás, ktorí prepadávajú návnadám populizmu. Aj niektorí donedávna mladí idealisti sa ho v politike veľmi rýchlo naučili bezškrupulózne uplatňovať a iní, oveľa početnejší, ho bezškrupulózne konzumujú. A keď začnú trpieť zažívacími ťažkosťami, vinný bude, pravdaže, niekto iný. Pravdepodobne samotné naše zriadenie. A potom počúvame, ako sú celá zastupiteľská demokracia aj s trhovou ekonomikou podvod, ba, že je to západné či priam planetárne sprisahanie, že v skutočnosti žiadna sloboda u nás neexistuje, že slobodné voľby vlastne nie sú slobodné, pretože v nich máme len výber z obmedzeného počtu strán (sic!), že zastupiteľské inštitúcie sú zbytočné, ba škodlivé, a že teda zastupiteľskú demokraciu treba nahradiť priamou. Že „politikov“ treba vyhodiť a nahradiť niečím iným. Kto vie, možno nejakými „odborníkmi“, manažérmi, technokratmi alebo „obyčajnými ľuďmi“. Že takéto deklarované ciele môžu byť rozporuplné a nekonzistentné, neznamená, že nie sú pre zástupy príťažlivé.

Absencia cnosti občanov však odmeňuje mocichtivých hochštaplerov a robí z nich perspektívnych tyranov a títo zase cnosť ničia všade, kde ju zacítia, neomylne rozpoznajúc všetko čo ohrozuje ich ambície. Občianska cnosť totiž nie je to, čo pod ňou rozumel Robespierre, nedosiahne sa brutálnym donútením a terorom. Naopak, je to pracne nadobúdaná vnútorná sila niesť riziká slobody, žiť v nej a brániť ju proti darebákom, ktorých je vždy aspoň o trochu viac, než by sme si mohli dovoliť ignorovať. Táto vlastnosť sa nerozvinie bez vitálnej, spontánne rastúcej a bohato štrukturovanej občianskej spoločnosti, ale tá je u nás po štvrťstoročie predmetom systematickej nedôvery „ľavice“ aj „pravice“. A nielen, že cnosť je pracne nadobúdaná, ona sa dá aj – a to oveľa menej pracne – stratiť. Stačí (opäť stará pravda) aby dobrí ľudia nerobili nič. Oni totiž tí dobrí ľudia práve takto skôr či neskôr prestanú byť dobrými a zaradia sa. Cnosť slobodymilovného občana sa tak scvrkáva na poslušnosť nevoľníka, kritický duch sa vybíja stonaním v súkromí, nadávaním v krčmách, cynickými komentármi v kaviarňach a jedovatými ejakulátmi na internete. Čím anonymnejšie prostredie, tým lepšie. Lež beda, ak niekto verejne vystúpi na obranu osvedčených postupov a ustanovizní. Zničujúca odpoveď znie: „Vy predstavujete Systém, vy ste Systém a Systém je zlo! Kto nie je s nami, podporuje Systém! Systém je sprisahanie! Systém je zlo!“ Atď. Mimochodom, aj Hitler neraz vyslovoval „das System“ odsudzujúcim tónom; myslel tým, pochopiteľne, systém, ktorý sa chystal zahrdúsiť, a ktorý už bol v hlbokej kríze. Nebojte sa, o totožnosti tu nehovorím. Iba o podobnosti vonkoncom nie náhodnej.

Práve ľudia, ktorí sú od politiky odcudzení a ktorí politikou pohŕdajú, sa stanú nebezpečnými, ak sa spoja do masy. A to sa stáva aj ak sú demoralizovaní deklasovaní nepriaznivým ekonomickým vývojom.

Kríza po roku 2008 odhalila skutočnosť, ktorú kríza okolo Ukrajiny iba potvrdila. Tejto skutočnosti sme si jednako mohli byť vedomí aj predtým, v čase triumfalizmu na prelome 90ych a 00ých rokov: Priestor známy ako „véštvorka“ nie je priestorom vyspelých demokracií. Je to priestor slabých a neduživých demokratických inštitúcií, podvyživenej občianskej spoločnosti, zvýšenej miery korupcie a klientizmu, vo svojej histórii opakovane obeť politických turbulencií, autokratických a totalitných režimov, etnických čistiek (a to niektorí dodnes ľutujú, že nie kompletných). V4 vrátane Slovenska je potenciálne geopolitické vákuum, ktoré sa zákonite stane predmetom veľmocenských nárokov, so zvláštnym zreteľom na vplyv Ruska – a ten, nikdy nebol a ani dnes nie je blahodarný pre slobodné zriadenie.

Politická kultúra slobodnej spoločnosti nepotrebuje permanentnú prítomnosť naštvaných davov v uliciach. Ani patetické recepty na okamžitú spásu. Nielen, že ich nepotrebuje. Škodia jej. Vyžaduje „Sitzfleisch“, vyžaduje neustále a trpezlivé diskusie. Je to evolučný proces, v priebehu ktorého sa opiciam sedením pri debatách odierajú chvosty a stávajú sa z nich ľudia – živočíchy politické. Vyžaduje každodennú prácu obetavých osôb a vitálnych štruktúr občianskej spoločnosti na svojpomocnom riešení miestnych problémov, a tiež dlhodobé investície do inštitúcií (vrátane vzdelávacích), ktorých blahodarné účinky sa, bohužiaľ, nepociťujú bezprostredne. Je jasné, že práve takéto „dlhodobé investície“ sa v čase akútnych kríz odsúvajú do pozadia a na neskôr. Tým sa však dlhodobo podkopáva celý systém kontroly moci, životne dôležitý pre udržanie slobody.

Robert Fico a jeho elita vládnu od roku 2012 bez potreby koaličných partnerov a efektívnej kontroly opozíciou. Opozícia sama prekonáva katastrofálny pokles kvality; rozumej: „prekonáva“, nie „prekonala“. Väčšina z tých, ktorí sa dnes pasujú za najdôslednejších bojovníkov proti ficovláde, a v mene toho chrlia na iných členov opozície neustále obvinenia z kolaborácie a tajných rozhovorov s Ficom, v skutočnosti svojim rozhodovaním prispeli v rokoch 2010-12 k tomu, aby sa Fico mohol vrátiť do kresla. Fico pri tom nemusel robiť nič zvláštne. Stačilo mu zväčša stáť so založanými rukami a pobavene sledujúc ako sa opozícia sama rituálne mrzačí a nakoniec sama sebe uštedrila posledný rez 10. októbra 2011; opozičné sebazosmiešňovanie tým jednako neskončilo. A Fico sa vrátil – s väčšinou, s ktorou si môže dovoliť takmer čokoľvek. A ak aj bude mať takáto „opozícia“ po voľbách schopnosť zostaviť vládu s tesným početným náskokom, bude mať väčšiu schopnosť či vôľu vládnuť než mala po voľbách 2010?  Opakujem, hovoríme o vládnutí! Nie o usporadúvaní happeningov, patetických proklamáciach, vymýšľaní infantilných názvov a sloganov, kreslení Ficových karikatúr a veštení po stý prvý krát o už-už nadchádzajúcom páde Ficovej vlády. A to si Fico (pri všetkých svojich odporných vlastnostiach) aspoň príležitostne uvedomuje to, čo niektorým povzneseným hrdinom v „opozičných“ radoch zrejme nedocvakne nikdy – totiž, že v štáte sa musí vládnuť, a že tu nejde o fazuľky.

Nielen pre jednotlivcov, ale aj pre inštitúcie, vrátane národných štátov platí vyššie uvedené, že čím menej majú vnútornej kapacity vládnuť sami sebe, tým viac donucovania bude na nich prichádzať zvonka, cudzou vôľou. Napríklad: Uvažovať o alternatívnych riešeniach namiesto kvót pre utečencov sa malo u nás doma aj na pôde Európskeho parlamentu už v rokoch predchádzajúcej vlády, keď sa nad blízkym a stredným východom sťahovali mraky novej vlny ozbrojeného násilia. Ale to bolo predsa v čase, keď našu verejnosť aj vládnúcu elitu oveľa viac zamestnávali neustále, paralyzujúce vnútorné boje a aféra „Gorila“, ktorá však iba vytárala čosi, o čom beztak čvirikali vrabce na strechách a susedky klebetili cez ploty. Dokážeme dnes akútny problém utečencov riešiť sami bez asistencie Európskej únie? Neverím. Hoci aj ja by som radšej žil bez kvót. A dokážeme zládnuť okrem „prúdu utečencov“ aj vzostup našich domácich nácikov a ostatných súvisiacich vetiev extrémistov? Pochybujem.

Skrátka: Musíme sa pripraviť na ďalší nárast populizmu, v miere akú sme nezažili od čias Mečiara a to v podmienkach, ktoré sú možno ešte horšie vzhľadom na vlečúcu sa globálnu krízu. Táto kríza, ako to býva u kríz vzniknutých v oblasti financií, sa prekonáva len pomaly a neuspokojivo; v podstate ide skôr o chronický stav úpadku. Budeme musieť čeliť chronickej nestabilite. A sotva niekto dnes dokáže predpovedať, kedy, kde a ako nová vlna útokov proti slobodnej spoločnosti skončí. O to menej pohodlné bude, že pri tom budeme musieť vo vlastnom záujme uvažovať aj nad dlhodobejšími a teda populisticky menej atraktívnymi úlohami, než je hasenie akútnych problémov. Nakoniec je celkom možné, že súčasný, už podkopaný ústavný systém uvoľní miesto nejakému skorumpovanému druhu korporatizmu s poriadnou dávkou autokracie. Tlačí sa mi na jazyk slovo na „f“. Nie, nejde o ono obscénne novodobé citoslovce, ktoré používame, keď napr. zistíme, že s nami padá výťah... Mám na mysli slovo fašizmus. ... Nie, nemyslite ihneď na vyhladzovacie tábory! Hovorím tu s nevyhnutnou stručnosťou o súbore istých hnutí, postojov a postupov, ktorým je vlastná snaha „očistiť“ spoločnosť od prvkov „dekadentnej“ demokracie, „liberalizmu“, kozmopolitnej a dekadentnej kultúry, či bočných efektov najrôznejšieho druhu sprevádzajúcich proces transformácie. A samozrejme: očistenie národa od všelijakých dekadentných a podvratných živlov (zoznam nadávok je širší a sem sa nezmestí, preto sa ospravedlňujem všetkým dekadentom, ktorých som tu výslovne nespomenul.). Treba vraj zaviesť poriadok namiesto doterajšieho chaosu. A čistotu mravov. A disciplínu. A efektivitu (hoci v slovanských kultúrach býva tá efektivita v istých ohľadoch problematická). Všetko v mene morálky, zbožnosti, rodiny, pospolitosti, slávnej minulosti, spoločného boja proti závistivým, konšpirujúcim, vnútorným aj vonkajším nepriateľom, v mene kmeňovej súdržnosti, „krvi“, posvätnej pôdy, „tisícročnej dedovizne“ atď. Takýto režim by akiste neznamenal likvidáciu súkromného vlastníctva, iba ak selektívnu, pokiaľ by išlo o vlastníctvo označených podvratných živlov. Nebude znamenať ani priamu a úplnú likvidáciu trhovej ekonomiky. V zásade však povedie ku korporatívnemu utuženiu štátnej kontroly nad strategickými odvetviami, direktívnemu uprednostňovaniu „perspektívnych odvetví“ (podľa mocensky stanovených priorít), prepájaniu politických elít a klanov s ekonomickými, uprednostňovaniu „poctivých“ a  národných“ podnikateľských subjektov (nedávno to boli aj famózni „poctiví podnikatelia-mečiarovci“) pred „kozmopolitnými“ a teda protinárodnými (na tradičných karikatúrach bývali takéto subjekty znázorňované s hebrejsky krivým nosom). Sľuby „sociálnej spravodlivosti“ tu tiež nájdu svoje miesto a občas aj masívne regulatívne zásahy. Občas niekto dostane obuškom po ľadvinách. A to všetko bude ďalej sprevádzať korupcia a praktické uprednostňovanie osobných prepojení pred jasnými trhovými aj demokraticko-ústavnými pravidlami. Nie je vylúčené, že časom môže dôjsť k výmene ekonomických rolí čo do globálneho významu medzi strednou, resp. stredovýchodnou Európou a latinskou Amerikou. Ak z toho davy začnú byť nervózne, nejaký vinník – dekadentný a podvratný živel sa určite nájde, a keď treba: mediálne vyfabrikuje a potom mediálne odkrágľuje.

Nebude veľmi záležať na tom, či náš ústavný text dospeje k nejakým orbánovským zostrihom, alebo prosto zostane na papieri tým čím je, zatiaľ čo v praxi prestane fakticky určovať hlavné politické rozhodnutia a charakter režimu. Pokiaľ ide o EÚ, samo jej vyspelejšie, západné jadro bude natoľko zmietané vnútornými rozpormi a populizmom, že môže ľahko podľahnúť pokušeniu opustiť svoje periférne oblasti v mene vlastnej stabilizácie. Slovenská zahraničná politika sa bude vyvíjať smerom, v ktorom môžeme ešte chvíľu de iure zostať členmi NATO, no de facto sa zaradíme do novej oblasti geopolitického vákua. A vákuum, ako je známe, má tendenciu nasávať vplyvy zvonka. (Exkurz o prázdnych hlavách nasávajúcich kozmickú energiu si nechajme na inokedy. Podotknem len, že v politike predstavujú spravidla škodcov.)

Dopustili sme, aby demokratický ústavný systém aj pamiatka na rok 1989 boli systematicky hanobené, opľuvané a dezinterpretované. A to nielen od bezvýznamných a anonymných krikľúňov, ale z najvyšších štátnych a politických pozícií oboch častí niekdajšieho spoločného česko-slovenského štátu. V okydávaní ponovembrového „systému“ (obligátne vrátane osoby Václava Havla) sa už stretli Zeman s Klausom, Čarnogurský s Blahom a Rostasom, komunisti aj ľudáci, lebky vyholené aj lebky vlasaté a drdoľkaté, milovníci piva reznutého borovičkou s milovníkmi trávy, osoby senilné aj pubertálne infantilné, chudobné aj zazobané, slávne aj anonymné, cynický bohém aj prudérny malomeštiak. Skrátka: pospolitosť. Ilustratívnym výrazom spoločenskej atmosféry sú aj nactiutŕhačské štvanice na označené nežiadúce osoby, dnes s výdatným využitím internetu. Nevdojak tu vyvstáva nemilá historická spomienka na fémové súdy. Úvahy o dotovaní a koordinácii podobných aktivít sa sem nezmestia, nie je však ťažké zistiť, kto má z týchto a podobných aktivít prospech. Možno na Slovensku v tej následnej honbe o to, kto hlbšie vlezie Kremľu tam, kam to mal vždy rád, predbehneme aj Maďarov. (Dobre im tak, zase by sa od nás lepšími robili!)

...Že počujem trávu rásť? To nie je presné. Počujem skôr čosi, čo sa podobá na dupot čižiem, cvakanie podpätkov, štekanie povelov, skandovanie hesiel na tému „cudzie nechceme, svoje si nedáme“. Celkovo je to hukot nevýslovnej blbosti. Len tie sily, ktoré by tomuto vývoju mohli klásť účinný odpor sa akosi stratili z perimetra. Áno, motor našej demokracie beží na výpary. Kiež by aspoň posledná veta mohla byť vyvrátená!   

 

Bratislava, 21. júl 2015