My Blog

Oct. 19, 2017

(v liste, ktorý mohol byť zaslaný jednému gentlemanovi v Bratislave)

 

 

Podľa väčšiny posledných prieskumov voličských preferencií sa podpora Kotlebových nacistov pohybuje v priemere nejaké tie desatinky nad 10 percent. To znamená, že ak by dnes boli parlamentné voľby, zodpovedné politické subjekty budú môcť uzatvárať koalíciu tak, že z nej musia vylúčiť počet kresiel zodpovedajúcu prepočtu z onej „desiatky plus percent“. Pravda, pokiaľ sa niektoré z nich nerozhodnú prijať nacistov medzi seba. A môže dôjsť aj k odštiepeniu niektorých nadmieru nezávislých osôb, ktorým nadmieru zachutí kávička v zákulisí. Aj po posledných voľbách v marci 2016 sa viaceré mienkotvorné hlasy nechali počuť, že Fico je väčšou hrozbou než Kotleba. To je síce kolosálna sprostosť, ak ju však chceme obhájiť, musíme neustále dokazovať, že Fico je horší než nacista, a každý, kto sa to pokúsi čo i len nesmelo spochyniť, je zradca a kolaborant. Skutočnosť, že Fico je nesympatický, jeho profil kariéristu, ktorý štartoval na konci normalizačného režimu je príliš viditeľný, jeho aroganciu a mocichtivosť celkom nezakryl ani školenejší imidž, a je zamočený so svojou vládou v nedoriešených škandáloch, do istej miery uľahčuje tvorbu a udržiavanie tejto ilúzie. Fico sa dostal svojho času k moci s použitím tých istých zbraní, ktorým musí teraz čeliť. Sám bol populistom a teraz musí odrážať populistické útoky. Ale keďže rozsiahle zložky dnešnej protificovskej opozície (česť výnimkám nech sú ktokoľvek) dlhodobo dokazujú, že iné nástroje politického zápasu zväčša príliš neovládajú (a niektoré nimi pohŕdajú), nezostáva im nič iné než predháňať v tom, kto sa vytasí s divokejším odhalením o tom, aký koreň všetkého zla od stvorenia vesmíru je Fico. ... Ale keď už dnes možno Merkelovú označovať za druhého Hitlera, a Európsku úniu prirovnávať k Sovietskemu zväzu, prečo by Fico nemohol byť jedného dňa označený za rituálneho kanibala? Lenže vášnivé výkriky, karikatúry a obvinenia nenahradia skutočný politický program. Ak existuje, potom sa s nami asi hrá na skrývačku.

Hovorím tu o tej „opozícii“, ktorá sa presadila v darwinistickom zápase o prežitie a rozmnožovanie k dnešnému dňu s jasnými výsledkami  - v podobe dnešných voličských preferencií aj s oveľa tvrdšie platným výsledkom minuloročných volieb. Pretože, bez ohľadu na to, kto je alebo nie je Fico a či už sa zmenil alebo nezmenil, jedno je až príliš jasné: Zmenila sa jeho opozícia. A jej dnešná podoba sa presadila nie v boji proti nemu, ale v zápase proti sebe navzájom.

... zmenila na nepoznanie? Nie celkom. Ak niekto nerozpoznal v roku 2006, že „reformná pravica“, pozostatok niekdajšieho protimečiarovského frontu, po odchode svojho kardinálneho Nepriateľa-Zjednotiteľa trpí zmätenosťou a samovražednými nutkaniami, muselo to byť každému zrejmé v rokoch 2011-2012. A ak by napriek tomu niekto naďalej zatĺkal túto skutočnosť aj pred sebou samým, Ficovi to jasné bolo – aj vtedy, keď už po voľbách 2010 famózne označil novú vládnu koalíciu za „zlepenec“.

„Reformná“, pôvodom protimečiarovská „pravica“ dosiahla väčšinu svojich strategických cieľov a tie zvyšné drobnosti potichu opustila. (Napr. také školstvo predsa nie je ekonomický ani silový rezort. Nedrží v ruke skalpel ako zdravotníctvo. Jeho problémy sú ako cholesterol. Necítime ho, kým jedného dňa neudrú následky jeho dlhodobého ukladania. Dovtedy sa nimi nevzrušujeme. No, a pokiaľ ide o tú korupciu, „vieme predsa, chlapi, o čom je život“! Tak riekne nejeden kravatový pragmatik. Je to ten typ, ktorý toho v politike málokedy veľa dokáže, okrem občasných škandálov; vysoko nadpriemerne však ovláda umenie postarať sa sám o seba.) Keďže nové výzvy sa nepodobali tým starým, na ktoré sa v predchádzajúcich dobách pravicová koalícia fixovala natoľko, že sa z nich stali jej vlastné dôvody na existenciu, zaskočili ju bezradnú a nemohúcu. A bola aj čoraz cynickejšou.

Ľutujem, ale Fico je viac symptóm našej meniacej sa politickej klímy, než "koreň všetkého zla".

Do hry navyše vstúpila ako katalyzátor globálna finančná kríza. Zdá sa mi, že o nej pravicoví politici dodnes neradi hovoria ako o príčine radikalizácie politického správania – akoby sa báli, že by to podkopávalo vieru v cnosti nového „kapitalizmu“. Kríza však nepodkopala základné tézy klasickej trhovej ekonómie, iba ak vieru v jej „turbo-kapitalistickú“ deformáciu, aj to nie u všetkých. A táto svetová kríza bude pokračovať vo svojich následkoch. Aj po tom, čo ekonometrické „stĺpce“ budú ako-tak vybalancované (ak to nie je nemiestny optimizmus), potrvajú následky politické a morálne. Už dávajú poriadne o sebe vedieť.

Kríza „reformnej pravice“ zjavne neprospievala umierneným a kultivovaným elementom. Zato pre typy Sulíka a Matoviča bola životodarná ako jarný dážď. A spolu s nimi sa vynorilo viacero ďalších osôbok, ktoré zavetrili príležitosť povyraziť si vstupom do politiky. Niektoré z „nových tvárí“, mali hlavy plné dosť divokých predstáv o človeku a o svete, o vycúvaní z eurozóny aj z euro-atlantických záväzkov, o legalizovaní potratov do 8. mesiaca, o redukovaní parlamentu o tretinu atď. To, čo by na ich prejavoch mohlo budiť rozpaky, bolo prekryté skutočnosťou, že zrazu tvorili tak silnú zložku potenciálnej protificovskej koalície: muselo sa s nimi počítať, ak ste nechceli ďalšiu vládu zostavenú Ficom.

13 rokov predtým stačilo byť proti Mečiarovi a na nič iné ste sa už radšej nepýtali, aby ste nenahrávali nepriateľovi. Teraz – pre zmenu – stačilo byť proti Ficovi.

Mečiarova bezohľadná a kriminálna politika si vynútila vznik SDK. Tým zjednotil svojich protivníkov v momente krajnej núdze. Cenou, ktorú za to „reformná pravica“ (v spojenectve s umiernenou ľavicou) zaplatila, bolo však potlačenie riešenia iných problémov na neskôr, rozumej: na neurčito. Všetci sme začali žiť v mimoriadne zjednodušenom súradnicovom systéme: za Mečiara alebo proti Mečiarovi. Okolo Mečiara sa začal otáčať celý náš svet. Obmedzený bol aj náš časový horizont: voľby v 1998om. To, čo nás ešte vtedy predsa len nútilo pozerať aj za tento časový horizont, bola úloha dobehnúť Mečiarom fakticky zastavenú realizáciu dvoch strategických cieľov zahraničnej politiky – vstupu do NATO a do EÚ. Aj tie však, ako je zrejmé, s riešením „problému Mečiar“ úzko súviseli. Porážka Mečiara sa stala conditio sine qua non všetkého ďalšieho, takpovediac: „rozmrazenia“ a pokračovania dejín ponovembrového Slovenska. Aj obnovenia starých, zabudnutých či potlačených vzájomných sporov, aj možnosti vzniku nových sporov v dôsledkoch nových situácií. Mečiar si síce vytvoril opozíciu, ktorá ho porazila, avšak jej podoba, aj jej charakteristické slabosti, niesli odvtedy nevyhnutne jeho pečať. A po jeho porážke, keď už bola jeho mátožná prítomnosť na scéne len mŕtvym odleskom zašlej slávy, bol len otázkou času aj rozpad štruktúr „protimečiarovského kompromisu“. Bez SDK by nebola vznikla ani strana SDKÚ, z ktorej dnes zostávajú len plávajúce trosky. S trochou básnickej licencie v marxistickom štýle: Mečiar si stvoril svojho hrobára a dával mu život. ... Pravda, len dovtedy, kým on sám bol viditeľne prítomný a relevantný ako hrozba, ako protivník.

S Ficom táto schéma fungovala inak, a veľmi rýchlo sa úlohy obrátili. Aj Fico na krátko vyvolal k životu svoju protikoalíciu. Ale nebola to ona, kto zlikvidoval Fica. Ba ani Fico nezlikvidoval „zlepenec“. Ficovi totiž stačilo pozerať sa na to neuveriteľné divadlo, ako sa koalícia likviduje sama. Musel sa cítiť ako cisár nad arénou. Nielen, že Fico bol protivník iného druhu. Aj jeho opozícia mala už „posunuté“ zloženie, svoje videnie sveta aj strategické ciele. Skrátka na dnešný stav vzťahu „Fico – opozícia“ nie je aplikovateľný model niekdajšieho vzťahu „Mečiar – SDK“. Napriek všetkým povrchným podobnostiam, Fico nie je Mečiar. A dnešná opozícia už nemá nič spoločné s SDK.

Nebol to Fico, kto nakoniec vykonal prvý zásadný krok na ceste k možnej likvidácii nášho demokratického ústavného poriadku po Mečiarovi.

Hlasovanie 10. októbra predstavovalo kulmináciu vyššie spomenutých samovražedných sklonov. Na tomto mieste chcem zdôrazniť, že ma nezaujímajú špekulácie o zámeroch premiérky Radičovej pri spojenie hlasovania o „Eurovale“ s hlasovaním o dôvere vláde. Je to zástupný problém a je to nepodstatné. Jej krok môžeme hodnotiť akokoľvek – dobrý či zlý, múdry či hlúpy, prezieravý či neprezieravý – to všetko môžeme robiť z dobrých či zlých, principiálnych či sebeckých dôvodov. Ale všetci poslanci NR SR vo chvíli hlasovania vedeli a museli vedieť, že ak hlasujú proti Eurovalu, hlasujú za pád vlády, a museli vedieť aj o ďalších, ľahko predvídateľných následkoch, vrátane nasledujúceho valcujúceho víťazstva Smeru. Možno si niektorí mysleli, že všetko sa tak ako vždy doteraz voľajako „utrasie“, že žiadna kaša sa neje tak horúca ako sa navarí; ak áno, bol to trestuhodne hlúpy predpoklad. Posilnenie „dočasného Eurovalu“ so zmenami prešlo na druhýkrát – výmenou za predčasné voľby. Aj to mohli predvídať. ... Že tým vyjadrili zásadový postoj? Dajte sa vypchať! Bez ohľadu na kvality či nekvality Eurovalu, politika bez kompromisov nie je možná. Politika je kompromis. Nekompromisná môže byť len vojna – a aj to len do určitej chvíle. Bohužiaľ, existujú vojny, v ktorých si výsledné mierové rokovania vynúti až totálna devastácia všetkých zúčastnených strán. Naša sloboda rozhodovania sa pohybuje v mantineloch nevyhnutností, ktoré musíme poznať. Preto ešte neprestáva byť skutočnou, naopak, týmto sa stáva skutočnou. A čím viac tieto mantinely ignorujeme, tým väčšiemu riziku túto slobodu vystavujeme, aj s inštitúciami, ktoré ju podopierajú. Aj slobodné politické rozhodovanie musí vychádzať z danej sféry možného; nie z toho, čo si Ja, Ty, alebo Jožko z vedľajšieho vchodu vysnívame. (Napr. o zázračných liečiteľských schopnostiach predčasných volieb.)

Rozbuškou vzniku dnešného krízového stavu slovenskej politiky bola sebalikvidácia pravicovej koalície v rokoch vlády 2010 – 2012.  Rozhodnutia, ktoré ju privodili, spôsobili o. i.  aj dve ďalšie veci: 1. Prestreli červený koberec pre návrat Fica s nadpolovičnou väčšinou po predčasných voľbách, bez toho, že by čokoľvek zmysluplné získali, a 2. otvorili cestu Kotlebovi, ktorý využíva vzniknutú spoločenskú atmosféru odcudzenia a nenávisti voči politickému „mainstreamu“ aj – čo je horšie – voči inštitúciam zastupiteľskej demokracie, ktoré už boli predtým podkopané a spochybnené. Hanebný výsledok hanebne zbabraného druhého kola volieb do VÚC Banská Bystrica roku 2013 iba potvrdil, že myslenie značnej časti „reformnej pravice“ padá za obeť komplexnej poruche vnímania reality, ktorej súčasťou je aj chorobné sebapreceňovanie. A to sa iba blýskalo na ďalšie, väčšie pohromy. Dovolím si predpovedať, že ich reťaz ani dnes nie je pri konci. (Nie, na to nepotrebujete krištáľovú guľu ani tarokové karty.) Celý takýto vývoj samozrejme robí spoločnosť zraniteľnejšiu aj voči propagande jedného frustrovaného, polorozpadnutého impéria.

Bohužiaľ, typ vývoja, o ktorom je reč, nie je žiadne „slovenské špecifikum“. Slovenský príbeh je len jeden z jeho príkladov. Nemôžem zabudnúť na slová istého českého profesora v súkromnom rozhovore v 2009om na tému diania v ČR. Hovoril v tom zmysle, že ľudia síce vždy nadávali, svojim spôsobom to možno patrí k zdravému folklóru, ale „teď nadávají doopravdy“.

Nuž, a pridajte k tomu Poľsko, Maďarsko, západnú Európu, ... Radšej ani nepokračujem. Chce dnes niekto vážne tvrdiť, že ďalšie udalosti boli prekvapením?

Bolo by akiste chybou sentimentalizovať nástup Kotlebu u nás, a nástup podobných hnutí v krajinách V4 aj v celej Európe, ako kauzu nevinných, oklamaných, okradnutých, „rozčarovaných“ voličov – rozčarovaných vraj z ničoho iného než z údajného „zlyhania elít“, tobôž ako obetí nejakého elitárskeho sprisahania. (Najmä po 5. marci minulého roku nevychádzam z údivu nad tým, čo všetko sa dá ospravedlniť rozčarovanosťou a naštvanosťou; a to aj u osôb, ktorí si zjavne zakladajú na tom, že sa len tak nenechajú nakopnúť a že ich len tak niečo z miery nevyvedie!) To so zlyhávaním a korupciou elít síce môže byť „čiastočnou pravdou“, práve preto však zároveň nebezpečne zavádzajúcou polopravdou. Všetci máme dôvody na nespokojnosť, povedzme dokonca, že niekedy na radikálnu nespokojnosť. Mnohí máme dôvod pociťovať úzkosť, napr. aj z ekonomických perspektív. Ale nie všetci z toho vyvodíme ten dementný záver v podobe voľby grázlov, tobôž, že všetci kvôli tomu nezačneme hajlovať. Vysvetlenie konania nerovná sa ospravedlnenie, aspoň dovtedy, kým sa pokladáme za svojprávne osoby a nie nemý dobytok.

Avšak chybou je aj interpretovať nástup extrémistov ako nejaké mysteriózne zlo, ktoré sem prisvišťalo ako nejaký medzigalaktický votrelec – bez vysvetľujúceho kontextu. Pokiaľ ide o Kotlebu a niektoré ďalšie nechutné novotvary, je celkom zrejmé, že ich vzostup (opäť fakt, ktorí tak mnohí stále odmietajú brať na vedomie v celej jeho závažnosti) nie je výsledkom nejakej radikálne vylepšenej náborovej taktiky, ale dôsledkom štatisticky uchopiteľných zmien v náladách obyvateľstva. Nové hnutia nie sú až tak nové, ako by sa mohlo zdať, aj keď môžu meniť insignie, prevleky aj svojich vodcov, dokonca ich môžu generačne striedať. Jednoducho sa „trafili“ do zmenenej situácie a radikálne „blbej nálady“. A nezabúdajme, že metódy neonacistov, ukazujúcich potenciálnemu voličovi príťažlivú, rozžiarenú, ľudomilnú tvár sú nejakým vynálezom, ktorým svet obdarili akurát slovenské chotáre či krčmy premenované na puby. Zjavne tu ide o prepojenosť so spriaznenými hnutiami v zahraničí. Milý čitateľ: Videl si už smajlíka s podobou Hitlera? Nežartujem! Tipujem, že ho ešte uvidíš, a to častejšie. Možno aj po tom, čo Kotleba už nebude tým najčelnejším hýbateľom "podvedených a rozhnevaných".

... Ale čo to zase počujem? Že „čo teda s tým“?

Nuž, tu u nás, aj na úrovni širšieho sveta máme pred sebou dlhú cestu „containmentu“, rozumej: zadržiavania hrozby nástupu extrémizmu k moci. (Možno by Európa a USA potrebovali na formuláciu takéhoto programu nejakého nového Kennana alebo Churchilla. Doposiaľ nevedno, či nejaký bude k dispozícii – zdvorilo povedané.) Pokiaľ ide o nás, na Slovensku, vzhľadom na vývoj preferencií sa črtá ako čoraz nevyhnutnejšia možnosť, že budúca vládna koalícia, ak má by postavená ako front proti extrémistom (skutočným extrémistom, nie tým vyfantazírovaným!) nebude možná bez Smeru, a bez tých, ktorých dnešná opozícia a ich spriaznené mediálno-aktivistické duše označujú za „mliaskajúcich“ zradcov a prostitútov. Žiadny zázračný všeliek ani zaklínadlo, len únavná, kompromisná, každodenná politika. Extrémizmus má mnoho tvárí a hovorí rôznymi jazykmi. Nezmizne z tohto sveta, ani dnes ani zajtra. Možno ho však v dlhom a únavnom úsilí opäť, znova a znova vykazovať do patričných medzí – do asociálnej žumpy na okraji slobodnej spoločnosti a do ríše mokrých snov. Z uvedeného tiež vyplýva, že bez kooperácie v rámci občianskej spoločnosti a bez širšej kooperácie medzinárodnej túto úlohu nezvládneme. ... Ako to povedal Burke? „When bad men combine, the good must associate; else they will fall one by one, an unpitied sacrifice in a contemptible struggle.“

Na tejto ceste zažijeme ešte nejedno sklamanie a prehru. To najlepšie v čo môžeme dúfať a pre čo musíme aj niečo robiť, je, že spoločne nespadneme do podobnej jamy, do akej spadli Európa a svet v tej hnusnej prvej polovici 20. storočia. Na námietku, že také niečo sa „dnes nemôže stať“, odpovedám jednoducho: Môže. Zatĺkanie ani vytesňovanie tejto hrozby nám ju nepomôže odvrátiť. A už vôbec nie zatracovanie skutočnej, každodennej politiky v mene nejakých pochabých chiliastických snov o Krásnom novom svete bez politických kompromisov, ktorý nastane len čo sa „zbavíme zbytočných prekážok“. Mám úplne v paži, či tieto zhubné halucinačné predstavy prichádzajú „zľava“ alebo „zprava“. Môžu túto hrozbu iba posúvať k možnému naplneniu. A potom nám už ani pochody proti korupcii nepomôžu. Vlastne už žiadne nebudú. Bude predsa Krásny nový svet...    

 

19. 10. 2017

Aug. 29, 2017

 (alebo: prečo to tak vyzerá, že kotlebky vyhrajú)

 

Ak by sme už o sociálnych sieťach nepovedali nič viac v pozitívnom zmysle, prinajmenšom skracujú čas a znižujú náklady na získavanie istých druhov informácií. Možno najviac zo všetkého o zmýšľaní a cítení (prípadne o nemyslení a citovej tuposti) našich blížnych. Pravda, len ak s touto technológiou vieme narábať. V opačnom prípade je možné, že sa nielen nič nedozvieme, ale ešte sa utvrdíme vo vlastných, často práve tých najhlúpejších predpojatostiach. Alebo môžeme hystericky striedať najrôznejšie protikladné radikálne a militantné pozície – závisí od okolností, aj od našej osobnej povahy. Toto nebezpečenstvo však v každom prípade rastie tým, o čo viac sa z celej verejnej debaty stráca kritická rozvaha a na jej hroboch sa vztyčujú údernícke heslá ako verbálne handry na paliciach – či pre a lebo proti niečomu, môže byť v tejto chvíli celkom jedno. (Dúfam, že slovo „verejná“ sa medzičasom nestalo ďalším archaizmom. Celkom isto by ho však nejeden intelektuál označil za ideologickú fikciu, slúžiacu niekoho mocenským záujmom.) Keď jednotlivec vstúpi do takéhoto prostredia, ktorému následne podľahne, stáva sa jeho súčasťou, udržiavateľom a spolutvorcom, či už si to pripúšťa alebo nie. A keď počet účastníkov „diskusných fór“ začne rásť exponenciálne ...

Hovorí sa, že „futbalu a politike rozumie každý“. Nuž, možno, že „rozumie“, ak sa význam toho slova stane tak širokým, že vlastne už nič neznamená; a okrem toho: zdá sa, že dnes už kadekto nekvalifikovaný „rozumie“ nielen futbalu a nielen politike, ale aj napr. meteorológii, astronómii (mýlia si ju s astrológiou, nevadí!), biológii, fyzike, chémii, filozofii, a okrem iného, aby sa nezabudlo: medicíne! Jednako, súvislosti z pohľadu politiky sú viditeľné. Sociálne siete akiste nie sú jediným fórom, kde sa toto prejavuje (a rozhodne ani jediným fórom, ktoré tu beriem do úvahy), avšak práve na nich možno podobné javy študovať v mimoriadne vypuklej a nezahalenej podobe.

Stupňovanie podobných prejavov je svedectvom, že s verejným priestorom sa deje čosi neblahé. Pravda, opäť podotýkam, za predpokladu, že nejaký verejný priestor ešte existuje.

Isteže, politike by mal rozumieť každý občan. Žiadnemu členovi obce - občanovi by nemalo byť odňaté právo vyjadrovať sa k nej a zúčastňovať sa na nej. To, že nie každý je spôsobilý stať sa občanom so slobodou a zodpovednosťou, ktorú to obnáša, ešte nie je až taká tragédia; konieckoncov, každý má možnosť sa o verejné veci nezaujímať, nevyjadrovať sa k nim, podobne, ako máme možnosť nevoliť. Inak povedané: Každý môže aspoň držať zobák. Horšie je, že nie každý stojí o to zobrať na seba „bremeno občana“ čo i len v tej miere, v akej je k verejným veciam vždy pohotový tasiť svoj názor od boku, zúrivo, kategoricky a nekompromisne. Varovný príznak teda netkvie v prostej skutočnosti, že o politike sa diskutuje. Potiaž je v tom, že sa o nej tliacha a pľuje sa na ňu – bez skutočnej vôle porozumieť jej – jej pravidlám, obmedzeniam, zmyslu či vzťahu k iným oblastiam života. Bez vôle porozumieť, čo sa to tu okolo nás (a v nás) skutočne deje. Netreba špeciálne rozoberať, že bez tejto „vôle porozumieť“ neexistuje ani vôľa prijať zodpovednosť s tým spätú, ani keby to mala byť len a len prostá a drobná zodpovednosť individuálneho voliča. No, a bez zodpovednosti, ako je oddávna známe, skôr či neskôr umiera aj samotná, dnes viac hlasno než úprimne vzývaná – sloboda.

To, že pri vstupe do nejakej diskusie na sociálnej sieti musíte čeliť riziku, že zakaždým, keď prejavíte rozvahu a umiernenosť, ste v lepšom prípade podozrivý z nedôslednosti či naivity, v horších prípadoch ste napr. zradca alebo povokatér, nemusí byť vždy vinou nedostatočnej inteligencie jednotlivých účastníkov. „Aj keby sa Aténsky dav skladal zo samých Sokratov, bol by to stále dav.“ Niet divu, ak vstupujúc do kruhu rozzúrených vlajkonošov musí aj rozvážna a zrelá osobnosť čeliť enormne silnému pokušeniu vyť a dupať spolu s ostatnými; pokiaľ sa, pravda, znechutene nestiahne a nedá prednosť vznešenej samote. ... Nie, nehovorím tu o nacistoch alebo zhúlených lovcoch vesmírnych sprisahaní. Hovorím tu o davoch, ktoré sa tvoria z jednotlivcov, ktorí v iných situáciach nemusia vykazovať žiadne zvláštne znaky vyšinutosti či sklonu k extrému. A hovorím tu o davoch, ktorých lásky a nenávisti sú rôzne, často radikálne protichodné;  o davoch stúpencov rôznych strán a hnutí, doktrín a ideológií, ideálov a záujmov.

Podobné výzvy je akiste možné dočasne uspokojivo riešiť. Môžete sa odpojiť, môžete notorických kverulantov vyškrtnúť zo „zoznamu priateľov“, môžete si rôznym spôsobom organizovať užšie krúžky diskutujúce na istej úrovni. Často je treba nájsť odvahu na zmenu party, v čom mnohí akiste trpia zábranami – dokonca aj na elektronickej úrovni, tobôž na úrovni fyzického kontaktu. Bohužiaľ, akékoľvek využitie najrôznejších možností izolovať sa od vreštiaceho davu neanuluje základný problém: Mimo vašich úzkych krúžkov, na iných miestach, prebieha iný druh „obcovania“ – brutálny, agresívne iracionálny, bigotne zaslepený. Pokiaľ sám od seba nezmizne (nespoliehajte sa), potom ho skôr alebo neskôr budete musieť zobrať opäť na vedomie. Nemusíte za ním nikde liezť, on za vami prilezie sám. Dostihne vás. Podobne platí, že ten, kto sa nestará o politiku, musí počítať s tým, že politika sa postará o neho. (Tak nejako to vraj povedal de Gaulle; autorstvo nebýva isté pri vetách, ktoré majú krídla.)

Lenže tu nehovoríme natoľko o politike, aspoň nie v zmysle jej klasického chápania. Hovoríme o deformácii politiky. Náš verejný priestor umiera. Je rozsekaný ako dážďovka na izolované časti, ktoré nenachádzajú medzi sebou dorozumenie, vlastne oň ani nestoja. To možno vztiahnuť nielen na úroveň jedného národného štátu (napr. Slovenskej republiky) ale dnes môžeme tento neblahý trend sledovať aj v západnej Európe (na východ a juh od nás tobôž), a tiež v USA. Prezident Trump komunikuje s nezmieriteľne rozhádanou a na dorozumenie rezignujúcou verejnosťou cez Twitter. Opäť vpád internetu do politiky, a to s typickými črtami: nebývalou rýchlosťou šírenia správ a primitívnou stručnosťou, vďaka ktorej takéto „správy“ už nemajú charakter ani vecnej informácie ani rozumnej argumentácie v prospech nejakej veci; oveľa viac sa ponášajú na vyvolávanie štadiónových hesiel a mlátenie do bubnov, apelujúce na tie štruktúry nášho mozgu, kde sídlia divošské pudy  – a viac toho na sociálnej sieti zväčša ani nemôžete robiť.

...

V slovenských novinách toho dnes príliš o bývalej Juhoslávii nenajdete. Nuž, a preto mnohým uniká, že tam práve umierajú zvyšky Daytonskej dohody. Pre oživenie pamäti: Daytonská mierová dohoda ukončila tú strašnú občiansku vojnu, ktorá tak posilnila naše filištínske presvedčenie o vlastnej civilizačnej nadradenosti (a to sa zase dnes tak pekne prejavuje aj v našom kultúrne vyspelom vzťahu k utečencom). Balkán sa opäť štiepi. Krehká, sotva započatá, neduživá komunikácia sa opäť rúca – medzi tými istými národnostnými skupinami, v ktorých nemohla ani vychladnúť pamäť na nedávno spáchané (a v menšej miere dodnes pokračujúce) vzájomné zverstvá. A tak napr. „obyčajný“ Chorvát dnes okrem ustašovcov miluje aj Trumpa, a prinajmenšom na ustašovcov radšej hlasno nenadáva, „obyčajný“ Srb – ako inak – drží okrem četnikov aj Putinovi alebo aspoň na četnikov radšej nahlas nenadáva; a „obyčajní“ moslimovia, tí bosenskí aj tí albánski, majú za svoju hviezdu Erdogana – a ISIS radšej príliš nerozoberať, to viete, všetko je predsa zložitejšie, a vôbec, tí nacisti v Holandsku ...

Veru, nie nadarmo hovoril nešťastný Primo Levi: Najnebezpečnejší sú obyčajní ľudia.

 ... A čo my, na našom špatnokrásnom Slovensku? Súďte sami! ... Áno, aj vy, osvietení, pokrokoví, nadnárodní a od povier oslobodení kávičkári, ktorí za všetko vďačia len sebe! ... Alebo aj nie. Vlastne už nie je o čom diskutovať či rozvažovať, rozhoduje len to, kto je silnejší. Propaganda si žiada kontrapropagandu, rev blbcov na opačnej strane je treba prehlušiť vlastným. A hlavne: žiadne dlhé vybavovanie, žiadna zložitá argumentácia, žiadne prednášky, žiadne homílie, žiadne intelektuálne sračičky! Pekne od boku a natvrdo, hlboko načierajúc do slovníka staničných krčiem, ... pardon, „pubov“! (Nepíšete predsa dizertáciu!)

V prostredí, kde sa rezignuje na vzájomný dialóg, dochádza k celkovému úpadku kritického myslenia a, dovolím si povedať, celkovej intelektuálnej, emocionálnej aj etickej degenerácii. Čo naopak bujnie, sú agresívne formy iracionality, vrátane extrémnych ideológií a konšpiračných bludov (tí poslední dvaja menovaní sa nakoniec často ukazujú ako totožní).

Vynára sa nám tu opätovne historicky nie neznámy prízrak stavu, ktorý možno označiť prezývkou „Clausewitz naruby“. Podľa slávnej (dnes s obľubou ignorovanej) poučky Carla von Clausewitza (1780-1831) vojna je „pokračovanie politiky inými prostriedkami“. Existujú však situácie, keď sa politika stáva pokračovaním vojny inými prostriedkami. Inak povedané: Politika sa rozpúšťa sa v stave, v ktorom sa už nediskutuje ale bojuje, aj keď tento boj si ešte drží zdanie diskusie. Takýto stav teda môže byť dlhšie prítomný latentne, skôr než dôjde k výbuchu otvoreného násilia. Pripomína vám toto všetko Weimarskú republiku? Mne áno. Ak chcete zničiť zastupiteľské zriadenie, násilie je sice dôležitý prostriedok, ale samo osebe nestačí. Hitler sa prebil k moci nielen vďaka násiliu a strachu, nielen vďaka hospodárskej kríze, nielen vďaka túžbe po odplate za prehratú vojnu a údajnú zradu politikov, hoci to všetko nepochybne prispievalo. Dostal sa k moci aj vďaka tomu, že to, čo bolo kedysi verejným priestorom, rezignovalo na pravdu – v štáte, ktorý bol roztrhaný na kusy sektárskym násilím a sektárskou propagandou. V takomto prostredí je každý bigotný, hlúpy, barbarský či nepodložený „názor“ rovnako dobrý a rovnako zlý ako ktorýkoľvek iný. Keďže následne platí, že pravdu má silnejší, platí tiež, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou; aj preto, že na rozpoznanie pravdy od lži už nie sú nástroje. Umiernené politické subjekty boli izolované alebo zničené. V čase, keď Hitler prevzal od Hindenburga diktátorské právomoci, bol verejný život vo Weimarskej republike už mŕtvy. A spolu s nim bola mŕtva aj ústavná demokracia – de facto ešte skôr, než zmizla de iure. A to Weimarská ústava vlastne ani nebola nacistami formálne zrušená. Prečo by sa vôbec mali obťažovať s rušením niečoho, čo bolo z ich hľadiska tak či tak len obyčajný Schwindel?  Fakty sú predsa fakty, nicht wahr? ...

... Čo myslíte, Slováci, príslušníci národnostných, sexuálnych a neviemakých menšín, ľavičiaci, pravičiaci, tí čo chcú menej štátu aj tí čo chcú viac, nažraní aj nenažraní, konzervatívci aj pokrokári, rovnostári aj elitári, pesimisti aj optimisti, národovci aj kozmopoliti, veriaci aj neveriaci, idealisti aj materialisti, vlajkonoši všetkých možných zaručene fungujúcich receptov na spásu, s gustom sa navzájom okydávajúci, v kaviarňach, krčmách, štadiónoch, doma aj na webe:

Čo teraz podľa vás asi robí Kotleba?

Až tak veľa toho robiť ani nemusí. Stačí mu vyvarovať sa zbytočných taktických chýb, a byť trpezlivý. Čakať a necuknúť. Čas totiž pracuje pre neho. A ten náš sa hnusne kráti.

Dec. 11, 2016

Zdá sa, že všetky víťazstvá populistov, boľševikov aj nácikov, každú novú trhlinu v EU aj v NATO, každé spochybnenie konštitučného rámca zastupiteľskej demokracie je možné konečne vysvetliť: a to jednou úžasnou, geniálnou, nepriestrelnou formulkou na spôsob Hlavy XXII. Ba niekedy stačí použiť jedno čarovné slovo, a máte zaručené, že publikum onemie posvätnou hrôzou pri vašom bystrom a hlbokom úsudku, s ktorým vidíte svetu priamo a durch do tráviaceho traktu.

Za všetko čo sa deje, predsa môže „mainstream“; akási nejasne vymedzená spoločenská smotánka diktujúca vkus aj politické názory a reprezentujúca iba samú seba, kašľúc na obyčajných ľudí, ktorí toho majú už dosť a preto sa odvážne búria proti novým formám tyranie. Keby nebolo (a) „zlyhania mainstreamu“, ba keby nebolo (b) „mainstreamu“ samotného (podmienky „a“ a „b“ môžete podľa dialektickej potreby alternovať), nebolo by Trumpa, Brexitu, Farragea, Le Penovej. Na Slovensku by možno nebolo Kotlebu či podobných reprezentantov „sklamaných“, „rozčarovaných“, „opomínaných“, „oklamaných“, „okradnutých“ voličov. Je síce nejasné, či takéto protesty sklamaných voličov proti mainstreamu sú niečo hodné osláv alebo naopak obáv či nebodaj kritiky. Nie je ani jasné, či má ísť o protest proti "tyranii" mainstreamu alebo proti "zlyhaniu" mainstreamu. Ale takéto drobné nejasnosti našťastie nemusíme riešiť, pokým máme komu nadávať. A ten niekto je... uhádli ste: „Mainstream“.

Samozrejme, nie každý používa takýto zdvorilý a úsporný slovník. Existujú aj iné notorické nálepky: slniečkári, pravdoláskári, alebo (v českom origináli) „kavárna“ či „havloidní prasata“. Zoznam je akiste tučnejší. Sotva však v tomto zozname nájdeme viac flexibilne použiteľné pretože dostatočne bezobsažné pomenovanie ako práve „mainstream“. Iba ak „establišment“. Aj tu jednako platí, že pomenovania môžete - podľa potreby, osobného vkusu či výsledkov názorových prieskumov - striedať.

No dobre, ale čo to alebo kto to je ten „mainstream“ či „establišment“? (Ľudia? Inštitúcie? Idey? Stav mysle? ...).

Ak už máme problémy či nezhody s definíciou pojmu, môžeme začať jednoducho opisom toho čo vidíme, konkrétnejšie napr. toho, čo vidíme u nás, na Slovensku. Napr. všetkého toho, čo momentálne sedí (príp. poskakuje, proklamuje, kričí) v Národnej rade SR. To je predsa akýsi reprezentatívny výsledok prepočtov rozhodnutí celého zúčastneného elektorátu, teda v istom zmysle „mainstream“. Lež beda! Takýto „mainstream“ znamená skoro všetko a zároveň nič. To zjavne nie sú tí, o ktorých má byť reč! Mnohí spomedzi nich sa konieckoncov práve na základe svojho svätého hnevu proti „mainstreamu“ dostali do svojich parlamentných lavíc. Mainstream musí byť prítomný niekde inde. MUSÍ! Tu či tam, v dome či na poli, v meste či na púšti, v komore či stodole, musí niekde byť, inak by sme o ňom tak suverénne nemohli hovoriť, ba priam vrieskať. Keby tak (hrôza!) „mainstream“ zrazu niekam z noci na ráno zmizol ......... („Kde si, mainstream, kde sa mi skrývaš, môj milovaný, podlý, zbabelý, skorumpovaný nepriateľ? No tak, ozvi sa mi, prosím, nemám komu nadávať!“)

Zdá sa, že „mainstream“ konšpiruje kdesi v tmavých zákutiach ako lóža perfídnych zapredancov, túžiacich po zachovaní svojich nespravodlivých privilégií a mliaskajúcich po mrzkom zisku. A povážte: Oni nielenže konšpirujú, oni dokonca pri tom zlyhávajú, čo oboje (možno alternovať) spôsobuje, že do parlamentu sa dostávajú antisystémové sily. Tomu sa hovorí perfídnosť!

A môžeme začať trénovať žongľovanie: Striedavo burácať proti „mainstreamu“ a striedavo strašiť tým, že „mainstream“ zlyháva. Inak povedané, tváriť sa, že dnešný výsledný stav chcem - a vlastne aj nechcem. V oboch prípadoch nastupuje logika Hlavy XXII. Ak nadávate na tyraniu mainstreamu, nadávate mainstreamu. Ak nadávate na to, že mainstream "zlyhal", zase len je to ten istý vinník - ten prekliaty mainstream, o ktorého si môžete s radosťou čistiť podošvy. A tak sa môže napr. Kotleba podľa potreby podchvíľou meniť z Dr. Jekylla na Mr. Hydea a späť; raz je Kotleba hrozba, za ktorú môže (samozrejme) mainstream, inokedy je „pán Kotleba“ reprezentant rozhorčeného ľudu, ktorý našiel odvahu hodiť mainstreamu rukavicu, v oboch prípadoch „mainstream“ je ten pravý gauner, a nie nejakí úbohí nácikovia či iné obete mainstreamu. Keby nebolo mainstreamu, Kotleba by sa predsa nemal na koho hnevať (teda, okrem cigánov, arabášov, šikmáčov, buzerantov, degenerátov a..., ale tých všetkých predsa tiež podporuje „mainstream“, takže je to jasné a v poriadku).

Veru, pri Kotlebovi to nie je ako pri „liberálnej demokracii“. Proti Kotlebovi nemôžete len tak začať chrliť oheň a síru! Kotlebu je treba najskôr pochopiť; vedieť, prečo sa hnevá, čo ho bolí, čo ho trápi, o aký pozitívny cieľ mu vlastne ide, a až potom ho začať kritizovať. ... A namiesto toho ho kadejaký mainstreamový inkvizítor obviňuje z toho, že je nacista! Bez dôkazov! Nie, že by si aspoň počkali, aby ho mohli prichytiť napr. pri pokuse dobyť Stalingrad.

....... Pssssst! ... Teraz to hlavné: Jednu vec si za žiadnych okolností nesmiete dovoliť: Nesmiete ani omylom vzbudiť v poslucháčoch dojem, že ste nejaký mäkký slniečkársky sráč, ktorý podporuje mainstream; hoci len tým, že by ste sa miernili v jeho obviňovaní a pripustili, že za istých okolností môže byť aj niečo horšie než mainstream!

 

Teda ...

... Ale že sme ten krach liberálnej demokracie predsa vždy, tak krásne a exaktne predpovedali?

Apr. 2, 2016

Venované antipolitikom všetkých strán a hnutí

 

Ktovie, možno naozaj prichádzajú časy, keď sa udeje to, čo mnohí očakávajú ako úsvit novej, autentickej slobody. Zdá sa tiež, že tí, ktorí sa toho desia (vrátane autora tohto textu), predstavujú len menšinu, a aj to rapídne vymierajúcu. Možno sa „vek politiky“ naozaj nachýlil ku koncu. To čo je dnes „in“, je antipolitika.

 

 

I.

„Antipolitika“, ako jej tu budeme rozumieť, nie je bežný „opozičný program“ ani protest voči existujúcim vládam či ich konkrétnym činnostiam – nech už sú akékoľvek. Antipolitika je odpor voči politike vôbec. Je to protest proti samotnej existencii politiky, proti samotnému jej zmyslu. „Antipolitik“ tu bude znamenať: osobný nositeľ takejto idey. Niekedy viac, niekedy menej vyprofilovaný, niekedy čelný funkcionár alebo radový člen, môže byť aj prostý volič, ba aj zaťatý nevolič. Z vecných dôvodov ma tu bude zaujímať typ antipolitika predovšetkým v roli vodcu hnutia. Tým nie je popreté, že takýto typ sa môže vyskytovať v radoch najrôznejších strán, hnutí, vládnych aj mimovládnych organizácií atď. Nebudem sa tu však zaoberať natoľko straníckou príslušnosťou, spoločenským, profesijným, vekovým, či iným zaradením, ako skôr mentálnym nastavením a tiež verejným prejavom takejto osoby – typu.

Pokiaľ sa niekedy antipolitik uchádza o vládu, sľubuje, že to rozhodne bude úplne iná vláda než vláda politikov; občas k tomu môže dodať niečo vo zmysle: „Spoločne za svet bez politikov!“ alebo (úprimnejšie): „Nevoľte politikov, voľte mňa!“. Niekedy dokonca tvrdí, že mu nejde o moc. To je síce lož, ale nebojte sa: Ak moc získa, dozaista to bude nejaká onakvejšia moc než „politická“. ... Aká?

Vyjadrenia antipolitikov bývajú spravidla vysoko vzletné ale málo konkrétne, hoci by možno stálo za to skúmať relatívne frekvencie používania takých slovných spojení ako „priama demokracia“, „dajte šancu mladým“, používanie slova „systém“ ako nadávky, výzvy na rôzne druhy „priamej akcie“, či rozhorčené protesty proti údajnej zbytočnosti, finančnej nákladnosti ustanovizní a ich aktivít, napr. parlamentých debát – toho údajne zbytočného tárania a klbčenia.

Frazeológia antipolitikov je každopádne príliš mnohoraká a premenlivá na to, aby sme sa tu pokúšali o nejaký zoznam. Ich vyjadrenia majú však predsa čosi spoločné: neponúkajú konkrétny a už vôbec nie detailný opis sľubovaného budúceho báječného stavu (to z povahy veci ani nie je možné), ale vždy len radikálny, nekompromisný protest proti všetkému čo je tu a teraz. Antipolitik nerozlišuje lepšie a horšie zriadenia. Nekritizuje daný stav inštitúcií pre jeho konkrétne zlyhania, ani sa nezaujíma o liečenie jeho konkrétnych neduhov. Namiesto toho maľuje pred našimi očami obraz metafyzického zla, ktoré od počiatku bráni našej slobodnej realizácii – z čoho môže logicky vyplývať, že tento stav je treba od koreňa zničiť. Snahy o čiastkové zlepšenia bude antipolitik zosmiešňovať ako zbabelé a nedôsledné, v horšom prípade ich označí za pokrytectvo či dokonca zradu. Občas pri tom môže podotknúť niečo o podlých a sebeckých motívoch či finančných záujmoch, to mu však sotva možno vyčítať. Nielen preto, že takéto nízke záujmy vždy skôr či neskôr u niekoho objavíte, ale predovšetkým preto, že sám antipolitik sotva niekedy chápe či pociťuje iné pohnútky než práve tieto. Inštitúcie pre neho nie sú nástrojom ochrany slobôd a už vôbec nie autority s nárokom na úctu či poslušnosť. Sú to prekážky, ktorých sa treba zbaviť: Zbytočné, nadbytočné, príliš nákladné, málo efektívne, ba čo viac, sú vyjadrením falošných nárokov zdedených autorít ovládať nás a zamedziť nám prístup k pôžitkom ničím nespútanej slobody. Netreba azda špeciálne dodávať akú prominentnú úlohu medzi nenávidenými inštitúciami zohráva samotný štát. Ak teda aj antipolitik občas tieto inštitúcie použije a či označí ako „nástroje zmeny“, je to vždy len vec dočasnej taktiky.

 

II.

Politika ako pojem aj ako sféra ľudského konania  a myslenia je skrátka zraniteľná voči útokom tých, ktorí sľubujú svetlé zajtrajšky bez politiky a bez politikov. Je totiž sférou nedefinitívneho a nedokonalého. Politické rozhodnutia sme nútení robiť vždy na základe nekompletných informácií. Musíme si vyberať z obmedzeného počtu možností a to ani medzi lepšími z nich nenájdeme opciu, ktorá by bola bez problémov, nástrah a neželaných efektov. Našu hru musíme realizovať na ihrisku, ktoré často nevyhovuje, držiac zle rozdané karty. Dôsledky našich rozhodnutí nikdy nemôžeme vopred vypočítať so stopercentnou spoľahlivosťou. A sotva sa niekedy dočkáme toho, že budeme môcť presadiť naše programy nezmenené, bez zásahov oponentov či osôb, ktoré ich obsahu a zmyslu neraz rozumejú ešte horšie než my sami. Pokiaľ sa môžeme pochváliť tým, že žijeme v slobodnom zriadení (v zmysle, že tu máme napr. pravidelné slobodné voľby, legálnu opozíciu, nezávislé súdy, ústavou garantované slobody, trhovú ekonomiku, že náš majetok nesmie byť svojvoľne zhabaný atď.), nikdy to nie je sloboda vo vákuu. Naša sloboda sa realizuje vždy len v konkrétnom, časovo a lokálne podmienenom, inštitucionálnom, právnom a politickom prostredí. Je to „sloboda v Obci“, nie mimo nej. (A ako vedel Aristoteles, existencia mimo politickej obce nie je človeku prirodzená.) Zdravé (t.j. ideologickým blúznením nekontaminované) vnímanie reality vyžaduje od nás čosi, čo môžeme nazvať „akceptácia nedokonalosti“. Nedokonalosť, o ktorej tu hovoríme, však nie je nezmyselná ani beznádejná. Naopak, správne rozpoznanie našej situácie nás vedie aj k poznaniu možností zlepšovať údel nás aj našich blížnych. Pravda, nie rozrúbaním všetkých doterajších životných podmienok a hodnôt s falošným prísľubom vybudovania Krásneho nového sveta na ich troskách. Musíme prijať, že výsledky našich snažení nebudú v tomto svete a v tomto čase nikdy dokonale uspokojivé. Ale ako v podobných súvislostiach píše Jean-François Revel: „To, že je niečo nedokonalé, neznamená, že to neexistuje“. Dodajme, že nedokonalá demokracia preto ešte neprestáva byť demokraciou, naša nedokonalá sloboda preto ešte neprestáva byť slobodou, naše práva neprestávajú byť právami. Ani vtedy, keď musíme bojovať proti korupcii politikov, a to z podstaty veci musíme vždy.

Nič z tohto však neplatí pre stúpenca antipolitiky. Tak ako sú nedokonalosti reálnej existencie pre neho metafyzickým zlom (záporné znamienko), aj samotná sloboda je pre neho metafyzická kategória (s kladným znamienkom). Pre neho platí: Všetko alebo Nič. Sloboda v rámci existujúcich inštitúcií skrátka pre neho nie je žiadna sloboda. Z toho vyplýva aj, že sloboda sa v jeho ponímaní nemôže stať politickým programom. Nedosahuje sa politickým procesom, ale bojom proti politike. Preto nám antipolitik bude tiež vytrvalo naznačovať a podprahovo podsúvať presvedčenie, že zastupiteľská (nie „priama“) demokracia je v skutočnosti jeden obrovský švindel, ba vlastne je to krutá tyrania, iba sme priveľkí sraľovia na to, aby sme si to priznali. (...Ale ktovie, možno nám v tom priznaní bránia aj nejaké naše ponuré mocenské záujmy. Ak nie sme hlúpe ovce, potom sme krvilační vlci.) Antipolitik opovrhuje skutočnosťou, že v politickom rozhodovaní existuje viacero možností, ktorých klady a zápory sú relatívne a niekedy sa medzi nimi treba riskantne rozhodovať. Konieckoncov, nie je predsa žiadny politik, a preto pozná (prinajmenšom to tvrdí) vždy len jediné správne riešenie, ktoré je treba uskutočniť bez ohľadu na meniace sa okolnosti; každého, kto sa od jeho projektu odchýli, má sklon označiť za oportunistu – teda, v tom lepšom prípade.

Pokým zastupiteľská demokracia existuje, antipolitik sa vo všeobecnosti bude cítiť lepšie v opozícii. Nie je to zo skromnosti. A rozhodne to nie je preto, že by skutočná politická opozícia neznamenala vážnu a zodpovednú činnosť. Ale antipolitik je tvor, ktorý sa politickej zodpovednosti štíti. Pobyt v opozícii mu poskytuje lepšiu možnosť predstierať mravnú bezúhonnosť a kompromismi nepoškvrnenú zásadovosť. Tu sa môže bezpečnejšie vyhnúť obvineniam z toho, že veci v krajine nejdú tak ako by mali; vie, že voliči budú mať vždy dostatok dôvodov na nespokojnosť aj v čase prosperity, tobôž v čase krízy, smútku, sklamaní a stresu. Čím dlhšie bude antipolitik v opozícii, tým dlhšie môže sľubovať to, čo nemusí plniť. Môže neustále verbálne bičovať existujúce nešváry s maximálne rozhorčeným prejavom, s použitím najsilnejších slov a strašidelných obvinení (napr. v štýle: „Naša krajina nikdy vo svojich celých doterajších dejinách nemala tak zločineckú vládu ako táto zbabelá banda nekompetentných babrákov, skorumpovaných klamárov, judášov a prostitútov...“). To všetko mu zvyšuje preferencie u voličov, ktorí získavajú pocit, že volia neobyčajne morálne čistú aj mimoriadne odborne podkutú osobu, ktorá je priam prozreteľnosťou povolaná vládnuť, keby jej v tom len neustále nebránili hentamtie temné sily. Antipolitik tak získava svojim pôsobením v opozícii psychologickú výhodu, ktorú by v prípade vstupu do vlády mohol začať strácať. Pravda, musí si dávať pozor, aby mu voliči jeho pózovanie neprezreli. Toto riziko rastie úmerne dĺžke jeho pobytu v opozícii, príp. s častým opakovaním predčasných odchodov z vlády (ak už sa v nej musel ocitnúť). V takých prípadoch musí antipolitik vedieť, ako preniesť vinu za vládnu krízu, ktorú sám vyvolal, na iné subjekty. (Napríklad na koaličných partnerov alebo medzinárodné inštitúcie.)

Anipolitik vie, že príliš adresné obvinenie (napr. fyzickej osoby s menom a priezviskom a z príliš konkrétne menovaného činu) môže byť riskantné, ak nie je primerane slovne ladené alebo nedostatočne podložené, ak nie je jasne určený druh a podiel viny; a aj v úspešnom prípade je to obvinenie s obmedzeným dopadom. Naopak pri obvineniach kolektívnych, hmlistých a abstraktných nemusíte šetriť - ani slovami, ani protivníka. Odpadajú aj starosti s pracnou elaboráciou postupov nápravy. A kto iný, než hotový svätec a neohrozený hrdina by mohol byť tak vášnivo a nezmieriteľne rozhorčený nad všetkým tým hnusom, grcom a morálnou špinou, o ktorých s takou statočnosťou, nebojac sa úkladov podlého a zbabelého nepriateľa vyhlasuje, že ich treba vypáliť ako vred? 

Jednako treba podotknúť, že antipolitika je v konečnom dôsledku nielen deštruktívna ale aj sebadeštruktívna. Tým, že antipolitik útočí proti inštitucionálnym základom aj proti možnosti politiky vôbec, píli konár aj pod sebou samým. Podkopávajúc „systém“, ktorý pranieruje, sa sám pripravuje o vlastné nástroje obrany proti silám, ktoré pomáha uvoľniť. A tak môžu aj voliči, ktorí vo chvíli malomyseľnosti nad marazmom súčasného systému a jeho politických predstaviteľov uverili falošnému proroctvu antipolitikov, nakoniec spolupracovať na deštrukcii slobodného zriadenia – a to práve vo chvíli, keď sú presvedčení, že ho zachraňujú.

...

Poznámka na záver

Čitateľa možno v tejto chvíli irituje, že som sa akosi nápadne vyhýbal použitiu konkrétnych mien alebo citátov. Že som bol akosi málo adresný, že som akosi príliš používal inotaje či narážky. Tým riskujem, že bude proti mne použité obvinenie z neadresnosti, ktoré som voči antipolitikom sám vzniesol. Kto chce, má po ruke aj ďalšie použiteľné obvinenia. Ak odmietnete vysvetlenie, že je za tým len moja vyjadrovacia nešikovnosť, je treba pripustiť, že som tak urobil zámerne. A ak som tak robil zámerne, je možné obviniť ma zo zbabelosti či alibizmu, z pokusu uniknúť spravodlivému hnevu ľudu. Možno ma obviniť aj zo toho, že svojimi narážkami podporujem temné sily reprezentované „vládou“, napr. preto, lebo „slintám“ či „mliaskam“ po akýchsi províziách. Ak by som hneď dokázal, že žiadne neočakávam, možno to zvrtnúť na obvinenie z naivity, z toho, že som hlupák, ktorý nevie, ako to vo svete (v politike, reklame ...) chodí. A ak by sa nakoniec preukázalo, že som žiadnych tridsať strieborných neobdržal, je možné vysmiať sa – pre zmenu – mojej neschopnosti.

Hoci nemienim zbytočne páliť kyslík vyvracaním týchto a podobných nezmyslov, dovolím si aspoň podať vlastné vysvetlenie tu zvoleného spôsobu formulácií. (Akiste tým nemôžem nikoho nútiť, aby ho prijal.)

Nuž, áno, to čom som robil, som robil zámerne. Nešlo mi však o neadresnosť, ale o to, zasiahnuť trochu iný terč. Chcel som poukázať viac na niektoré schémy správania, prejavy a trendy než na ich osobných nositeľov, ktorí sú dnes tu a zajtra ktoviekde. Veď na čo, prepánakráľa, pranierovať Jožka Mrkvičku alebo Pištu Petržlena alebo paušálne ich politické strany, pokiaľ nepochopíme, v čom spočíva povaha a nebezpečenstvo ich pôsobenia či omylov? Čoskoro ich môže zomlieť ten istý mlynček, ktorým dnes sami točia, užívajúc si svoje štvrťhodinky pochybnej slávy, a my zase nebudeme chápať, prečo. Trend antipolitiky nie je v histórii neznámy. Aj vo svojich dnešných prejavoch je s nami už po nejakú dobu, a to aj u nás, aj inde v Európe, aj mimo nej; a zdá sa, že dnes prechádza do ofenzívy. Prelieva sa cez hranice štátov a politických strán. Valí sa cez každú systémovú dieru, ktorá v spoločnostiach post-komunistickej Európy zostala po nedomyslených a nedopracovaných reformách, prerážajúc pri tom ďalšie otvory s rastúcou silou, až kým nestrhne celú inštitucionálnu hrádzu. Akokoľvek trápne môžu vyznieť jeho konečné výsledky, budeme sa z nich liečiť veľmi dlho, a možno nezmiznú ani po tom čo tu už väčšina z nás nebude. A to som ešte zdvorilý, pretože by bolo možné písať ďalšie siahodlhé reflexie o utrpení a zločinoch, ktoré blúznivé zatracovanie politiky umožnilo v minulosti, kým na zajtrajšok sa mi dnes opäť akosi ťažko myslí. Ten, kto údajne v mene našej slobody a rovnosti odpratáva z cesty „zbytočné“ inštitúcie a autority, tým totiž zvyčajne odpratáva aj prekážky v ceste osobám s blýskavými gombíkmi a vyleštenými čižmami, ktoré následne zavedú „poriadok“ iného rádu: Oveľa primitívnejší lež svojim spôsobom „efektívnejší“, než bol ten starý, opľuvaný pre svoju neuspokojivosť v časoch, keď sme ešte smeli pľuvať slobodne.

...

Povedal som naposledy, že „bude veselo“? Možno som mal skôr povedať, že veselo už bolo.

 

Bratislava, 2. 4. 2016

 

Mar. 12, 2016

 

Ak boli posledné voľby pre niekoho „šok“, nemohlo to byť v dôsledku prekvapenia z neočakávaného.

Chceli ste, aby dostali šancu mladí? Dostali ju. (A posrali to ako sa dalo čakať.) Chceli ste potrestať etablované strany politických „dinosaurov“? Potrestali ste ich, aj keď niekoľko osôb je stále v parlamente. Chceli ste, aby Fico prehral? Na výhru to nevyzerá – pre nikoho. Chceli ste rozvrátiť „systém“? Podarilo sa! Chceli ste dať zaucho EÚ? Aké ľahké! Oslavujte, odvážni borci, šľachetní rytieri, nezávislé osobnosti, neokukané tváre, mladé pušky, neohrození hrdinovia odboja proti Ficovej hrôzovláde, proti tyranii Bruselu aj proti babkám-demokratkám! Voľby dopadli podľa vašich prianí. Teda, až na nejaké tie detaily, ako je napríklad prítomnosť zopár nacistických asociálov v parlamente namiesto toho, aby boli za mrežami. Ale veď aj oni sú proti „systému“! A keby nemuseli svoju rétoriku prispôsobovať plachejšiemu voličovi, určite by už niekto z nich vybľabotal, že parlamentná demokracia je vlastne židovský vynález, slúžiaci tomu, aby degeneráti, pričmudení a menejcenní mohli rozkazovať zdravým a silným.

Richard Sulík sa z výsledkov tešil tak veľmi, že si porezal ruku šabľou pri otváraní šampusu a pred kamerami omylom vyslovil „esenes“ namiesto „esáes“. Ale žiadne potlačené libido by som za tým nehľadal. Len prostú, nezkalenú radosť večného dieťaťa. A poďho do Nemecka, znova pokarhať spolkovú kancelárku, znova predviesť svoj vytríbený zmysel pre diplomaciu, znova ukázať cit pre utrpenie ľudí blúdiacich vo svete bez vlasti. Škoda, že Sulík nebol pri stvorení sveta, aby poradil. Ale keď to je ten osud – čosi, čomu „liberál“ sulíkovského razenia nerád priznáva platnosť; aj preto má sklon pokladať neúspech iných vždy len za výsledok ich vlastnej neschopnosti, lenivosti, alebo nečestných úmyslov. Naopak, svoj volebný úspech bude pokladať za výsledok vlastnej prenikavej inteligencie a neochvejných zásad. Treba teda očakávať, že ak sa Sulík doteraz nevyvaroval v politike cirkusantských kusov, nevyvaruje sa ich ani v budúcnosti. Veď prečo by mal meniť svoje spôsoby, ak mu volebné preferencie ukazujú, že koná správne?

Ale úsvit prichádza bez varovania a spolu s ním bolestivé vytriezvenie. Už to nie je hra. Už nejde o hádzanie smradľavých guliek a kreslenie karikatúr. Ide o moc v štáte. A okrem toho ide dnes o osud samotnej konštitúcie slobody a zastupiteľskej demokracie. Lebo po uplynulom víkende sme sa posunuli o ďalší kus k možnému kolapsu doterajšieho ústavného systému. Nie že by tento doposiaľ ktovieako fungoval. Čoskoro sa však môže ukázať, že skutočnou tragédiou nie je náš neduživý a korupciou postihnutý systém, ale to, že oň prídeme skôr než sme ho stihli poriadne vyskúšať. Inštitucionálne základy slobodnej spoločnosti položené po roku 1989 sa ešte nedostali z niektorých ťažkostí súvisiacich s ich krátkou históriou, nestačili sa etablovať, stať sa súčasťou kultúry, a už musia čeliť novej vlne odcudzenia a nenávisti, radikálnejšej než kedykoľvek za celý čas od novembrovej revolúcie.

Ak sa vytvorí široká pravicová koalícia (vo chvíli, keď píšem, to ešte nevieme) bude musieť čeliť oveľa vážnejším prekážkam a nástrahám, než tá, ktorá zostavila vládu v r. 2010. Bude sa musieť hoci aj so škrípajúcimi zubami naučiť vládnuť a spolupracovať, s čím však má väčšina jej členov slabé skúsenosti, a, pravdupovediac, je otázne, či niektorí z nich na to mentálne dozreli. Ich nedostatočnú kapacitu v tomto ohľade ešte znižuje zhoršujúca sa spoločenská klíma. Vláda bude musieť robiť politiku, a tá sa nedá naučiť z manuálu, nedá sa nahradiť recitovaním vieroučných článkov, patetickými proklamáciami, amatérskym moralizovaním, ani búrením davov. Koaliční predstavitelia sa budú musieť zhodnúť na konkrétnych programových krokoch napriek hlbokým názorovým, ba svetonázorovým rozdielom a vzájomným negatívnym stereotypom. To všetko v rámci oveľa rôznorodejšieho „zlepenca“, než bol ten, ktorý zostavil vládu v roku 2010. Zvláštnym problémom bude nevyspytateľnosť OľaNO ako celku aj nekontrolovateľný charakter jeho predsedu. Igor Matovič už na začiatku svojej hereckej kariéry v roku 2010 vyvolal prvú koaličnú krízu na samom začiatku volebného obdobia. Dnes vedie „politický subjekt“, ktorý, hoci druhý najsilnejší v možnej širokej pravicovej koalícii, združuje ľudí tak obyčajných a osobnosti tak nezávislé, že nevedno, kto tu vlastne bude s kým uzatvárať akú koaličnú dohodu, a s akou zárukou jej dodržania. ... „Politika“? Kto vie, čo pod tým kto z nich vlastne chápe. Pri samotnom Matovičovi spočívala doposiaľ „politika“ prevažne v histrionskych vystúpeniach, mediálnych kampaniach a mobilizácii davov. O jeho schopnostiach spolupracovať vo vláde možno, zdvorilo povedané, pochybovať.

V roku 2011 koalícia pravicových strán spolupracovať nedokázala, a mnohé nasvedčuje, že niektorým jej predstaviteľom sa ani vládnuť príliš nechcelo. Je to únavná práca, za všetko nesiete zodpovednosť (aj za to, čo nekontrolujete), kadekto vás kritizuje, kým v opozícii je menej zodpovednosti a viac srandy. Budú mať dnes aspoň viac pudu sebazáchovy pod tlakom nových okolností?

Ak nie, a ak sa ani Ficovi nepodarí zostaviť vládu bez extrémistov, čaká nás odhliadnuc od iných neuspokojivých možností pravdepodobne obdobie nestability a predčasné voľby, v ktorých môžu mať voliči ešte horší výber než naposledy, a z ktorých môžu vyjsť extrémne sily ešte posilnené. Nemožno vylúčiť násilné nepokoje, najmä v určitých regiónoch.

Nová koalícia bude teda čeliť vážnym vnútorným pnutiam vyplývajúcim z jej vlastného charakteru a charakteru jednotlivých strán. K tomu pristupujú nepriaznivé vonkajšie okolnosti, ktoré v kumulatívnom efekte zvyšujú aj tlak na celý ústavný systém. K nim patria o. i. stále neprekonaná hospodárska kríza a propagandisticky živené konfliktné línie polarizujúce spoločnosť – v neposlednom rade v súvislosti s vojnou na Ukrajine a strachom z prílevu utečencov, to všetko aj s prispením slabnutia autority európskych a euroatlantických inštitúcií a tiež propagandy Ruska využívajúcej internetové kanály a „alternatívne“ médiá. Nie je žiadnou dobrou správou, že podobný vývoj ako na Slovensku prebieha aj v ostatných krajinách V4.

Zánik „štandardných“ a „systémových“ politických strán, prehlbujúca sa nedôvera k inštitúciam, uzatváranie sa občanov do súkromia a atrofia občianskej spoločnosti budú ďalej napomáhať tomu, že extrémne ideologické hnutia, pôvodne „spiace“ na okraji spoločnosti budú prenikať do stredu politického diania, okupovať, využívať, blokovať a paralyzovať inštitúcie, obsadzovať a zneužívať mocenské pozície. Možno očakávať degeneratívny vývoj politického systému smerom ku nejakému druhu korporativistického zriadenia, populistickému spôsobu vládnutia s vysokou mierou korupcie, ktorý si možno „na papieri“ podrží dnešný ústavný rámec, fakticky ho však bude obchádzať. Súčasťou procesu bude de facto a možno aj de iure opustenie Európskej únie a NATO, odcudzenie od hodnôt spojených so zastupiteľskou demokraciou, začlenenie sa do novej záujmovej sféry Ruska, spolu s výrazným pádom materiálnej životnej úrovne (mimo úzkej vrstvy s mocou spojených a rodinne prepojených oligarchov), vzostupom korupcie, zneužívania moci, porušovania ľudských práv a pravdepodobnou novou vlnou emigrácie. Konečnú hranicu perspektívy, za ktorou je už ťažko rozoznať konkrétnejšie obrysy spoločenského života predstavuje možná likvidácia ústavných základov straníckeho pluralizmu, vlády zákona a zastupiteľskej demokracie položených po roku 1989. Ak niekto namieta, že takýto „reverz“ si nemožno predstaviť, treba odpovedať, že predstaviť si ho nemusíme, ale väčšina obyvateľov (lebo väčina spravidla nemôže emigrovať) bude musieť po takomto reverze žiť v novom prostredí podstatne nižšej kvality.

Je dosť možné, že viacerí príslušníci mocenských a zbohatlíckych elít u nás sa na politický kolaps už nejaký čas potichu pripravujú – to obnáša aj „správne umiestnenie“ synov a dcér – pokiaľ možno, čím ďalej na západ. Niektoré náznaky by tomu mohli nasvedčovať, tejto téme sa tu však nemôžeme podrobne venovať.

V každom prípade máme poriadne zavarené. Už teraz sa musíme učiť nanovo myslieť na nesamozrejmosť, krehkosť a pominuteľnosť mnohých „ponovembrových“ výdobytkov. Uvedomia si však túto skutočnosť včas „nové tváre“ pravicovej politickej reprezentácie?

Na základe doterajšieho správania sa väčšiny z nich sa naozaj vážne obávam, že od nich chceme príliš.

Bude veselo.

 

Poznámka: Pred chvíľou som zaznamenal správu, že SNS odmieta rokovať so Sulíkom a uprednostňuje úradnícku vládu, kým Most je ochotný rokovať so Smerom. Bolo by asi predčasné predpovedať, ako to dopadne, ale potvrdzuje sa, že koalícia bude heterogénna, a aj keď vznikne, bude polarizovať voličstvo. ĽS NS môže byť spokojná. Rysuje sa to na ďalšiu šancu.

 

 

Bratislava, 12. marca 2016